V škole

svätého Františka

Pomôcka nielen pre tých, ktorí sa pripravujú na vstup do OFS

 

 

Vydavateľstvo SERAFÍN BRATISLAVA 1996

Františkánsky svetský rád

Z českej predlohy preložili, upravili a doplnili

svetskí františkáni na Slovensku. Do tlače pripravil Františkánsky svetský rád.

Vydal PROVINCIALÁT REHOLE MENŠÍCH BRATOV FRANTIŠKÁNOV

Vydavateľstvo SERAFÍN v Bratislave, 1996.

Prvé vydanie.

ISBN 80-85310-61-9

 

 

 

Obsah

 

V škole svätého Františka ................................................................................................. 3

1. ŽIVOT V KRISTOVÝCH ŠĽAPAJÁCH ........................................................................... 5

I. Čo sa stalo s Františkom ............................................................................................... 5

II. Svetský františkán hľadá Kristove šľapaje.,................................................................. 8

2. ŽIVOT PODĽA EVANJELIA........................................................................................... 10

I. Sv. František a evanjelium ........................................................................................... 10

II. Svetský františkán v škole evanjelia ........................................................................... 14

3. ŽIVOT Z EUCHARISTICKÉHO CHLEBA.................................................................... 16

I. Františkova viera v Eucharistiu.................................................................................... 16

II. Františkov eucharistický život..................................................................................... 17

III. Jeho eucharistický apoštolát...................................................................................... 19

IV. Eucharistia v živote terciára ....................................................................................... 20

4. ŽIVOT V KRISTOVEJ CHUDOBE ..............................................................................22

I. Objav chudoby..............................................................................................................22

II. Dobrodružstvo chudoby .............................................................................................. 23

III. CHUDOBA SVETSKÝCH FRANTIŠKÁNOV.............................................................. 24

5. LÁSKA K UKRIŽOVANÉMU KRISTOVI...................................................................... 26

I. Svätý František a kríž................................................................................................... 26

II. Svetský františkán a kríž............................................................................................. 29

6. LÁSKA K CIRKVI......................................................................................................... 31

l. Františkov vzťah k Cirkvi.............................................................................................. 31

M. František - muž Cirkvi................................................................................................. 34

III. Svetský františkán v Cirkvi......................................................................................... 35

7. BRATSKÉ SPOLOČENSTVO ..................................................................................... 37

I. Život brata Františka .................................................................................................... 37

II. Zdroje tohto bratského ducha ..................................................................................... 38

III. Naše bratstvo ............................................................................................................. 39

8. VYDÁVANIE SVEDECTVA.......................................................................................... 40

I. Františkovo apoštolské povolanie................................................................................ 40

II. Apoštolát pri nasledovaní Krista .................................................................................42

III. Apoštolát terciárov .....................................................................................................43

9. SPOJENÍ S BOHOM V MODLITBE............................................................................44

I. Jeho dôverné priateľstvo s Bohom...............................................................................45

II. Náš život modlitby....................................................................................................... 47

10. MÁRIA, MATKA NÁŠHO PÁNA ................................................................................49

I. Matka Pána...................................................................................................................49

II. Matka ľudí....................................................................................................................51

11. Život v slobode a radosti ........................................................................................... 54

I. Sloboda je plodom pokánia.......................................................................................... 54

II. Radosť je plodom chudoby......................................................................................... 56

III. Radosť v kajúcom svetskom ráde.............................................................................. 58

12. PROFESIA................................................................................................................. 60

I. Čo je to profesia? ......................................................................................................... 60

II. Udomácnenie sa vo františkánskej rodine .................................................................. 62

III. Obrad profesie..........................................................................................................63

 

 

     Vstupujeme do školy sv. Františka, aby sme sa v nej nechali preniknúť jeho duchom. Pápež Pius XII. veľmi dobre vystihol túto Františkovu spiritualitu vo svojom príhovore k terciárom 1. júla 1956:

"Viete, že spiritualita nejakého svätca spočíva v originálnom spôsobe, ako hľadí na Boha, ako o ňom hovorí, ako sa k nemu približuje, ako sa voči nemu správa.

Tak existuje aj františkánsky pohľad, podľa ktorého je Boh Svätý, Veľký, predovšetkým však Dobrý, ba Najvyššie dobro.

     V tomto nazeraní je Boh predovšetkým Láskou: z lásky žije, z lásky tvorí, z lásky sa stáva človekom, prináša spásu - teda uzdravuje a posväcuje. Existuje však aj františkánsky spôsob nazerania na Ježiša, totiž ako na stretnutie nestvorenej lásky s láskou stvorenou. Práve tak existuje aj osobitý spôsob, ako Ježiša milovať a napodobňovať. Vidí bohočloveka -veľmi rád o ňom rozjíma v jeho najsvätejšom človečenstve, lebo ono ho robí viditeľným a rukami uchopiteľným. Tam pramení jeho horúca úcta ku vteleniu a utrpeniu Ježiša Krista. Tieto tajomstvá ho robia viditeľným; ani nie tak v jeho nádhere, všemohúcnosti a večne triumfujúcej veľkosti, ale skôr v jeho ľudskej láske, takej milej v jasličkách a takej bolestnej na kríži.

     Napokon je tu františkánsky spôsob ako ho nasledovať; váš serafínsky otec hľadal a našiel v Evanjeliu, ktoré náhodne otvoril, tri vety božského Majstra. Prvá bola: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi (Mt 19, 21). Druhá: Kto ma nasleduje, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nech ma nasleduje (Mt 10,24). Tretia veta: Nenoste ani mešec, ani obuv (Lk 10). Nato povedal zakladateľ rádu: "Toto bude naša regula."

     Tu je koreň františkánskej chudoby, ktorá uteká pred prepychom a miluje zvlášť to, čo menej lichotí očiam a márnivosti. Tu je základ františkánskej prostoty, ktorá podnecuje človeka k tomu, aby bezprostredne hľadal Boha krátkou a jednoduchou cestou; teda aby menej rozjímal o svojej úbohosti a viac o nekonečnej kráse Boha. Tam pramení františkánske odriekanie bez násilnej tvrdosti alebo ľutovania sa, jemná snaha o zriekanie sa z lásky k Ježišovi. Odtiaľto pochádza aj pravá františkánska radosť; nie hlučná zábava, ani rozpustilý smiech, ale pokojná usmievavosť, plná prívetivej radostnosti. Tu pramení predovšetkým všeobecná láska, ktorá všetkých ľudí a všetky veci vidí v Bohu, a preto všetkých a všetko miluje v ňom a skrze neho, teší sa zo všetkých a zo všetkého, pretože sa raduje v Bohu: "Môj Boh a moje všetko." Tohto františkánskeho ducha, toto františkánske životné poňatie potrebuje náš svet. Je vašou úlohou, milovaní synovia a dcéry, tohto ducha dôkladne poznať, nadšene milovať, ale predovšetkým ho dokonale prežívať; tak dokonale, ako to dovoľuje váš stav." Na tomto celkovom pohľade na františkánsku spiritualitu - duchovnosť - budujeme kurz jednoročnej formácie. Budeme teda v dvanástich témach hovoriť o týchto piatich životných oblastiach:

A/ Evanjeliový život 

B/ Život chudoby a sebazáporu

C/Život s Cirkvou

D/ Život Božieho detstva

E/ Život v slobode a radosti

     Základom tejto práce je francúzska knižka otcov kapucínov Huberta Delestu a Bazila Chaignat (1962). Vydanie novej Reguly Františkánskeho svetského rádu si vyžiadalo niekoľko úprav.

 

A. EVANJELIOVÝ ŽIVOT

"Františkovou najväčšou snahou, jeho prvoradým želaním, jeho najvyšším cieľom bolo zachovávať sväté evanjelium vo všetkom a skrze všetko. So všetkou bdelosťou, všetkou horlivosťou, celou túžbou svojho srdca a ducha sa snažil dokonale nasledovať učenie nášho Pána Ježiša Krista a chodiť v jeho šľapajách. Neustálym rozjímaním si pripomínal jeho slová a bystrými úvahami premýšľal o jeho skutkoch" (1 Cel 1, 84).

"Skutočne celkom kresťanský muž. Jeho napodobenie Krista bolo také presné, že stále dbal o to, aby sa podobal v živote živému Bohu, v umieraní umierajúcemu Kristovi, v smrti mŕtvemu Kristovi. A tak si zaslúžil tú najväčšiu podobnosť s ním" (Väčšia legenda 14, 4).

"Regula a život svetských františkánov je toto: zachovávať evanjelium nášho Pána Ježiša Krista podľa príkladu svätého Františka z Assisi, ktorý urobil Krista inšpirátorom a stredobodom svojho života s Bohom a s ľuďmi" (Reg 4).

"Všemohúci a večný Bože, spravodlivý a plný zľutovania k nám úbohým, dopraj nám pre seba samého, aby sme konali, čo poznávame ako tvoju vôľu; daj, aby sme vždy chceli, čo sa tebe páči, aby sme mohli ísť v šľapajách tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista" (List kapitule).

Františkánska spiritualita je v prvom rade spiritualitou evanjelia. Učí nás životu V KRISTOVÝCH ŠĽAPAJÁCH (1. lekcia), PODĽA EVANJELIA (2. lekcia) a Z EUCHARISTICKÉHO CHLEBA (3. lekcia).

 

1. lekcia

ŽIVOT V KRISTOVÝCH ŠĽAPAJÁCH

Chudáčik z Assisi mal iba jednu starosť a úlohu: nasledovať Krista. S týmito slovami sa stretávame v jeho slovách a spisoch vždy znovu a sú základom jeho ideálu. V škole sv. Františka sa vydáme v Kristových šľapajách.

 

I. Čo sa stalo s Františkom

1. Kristovo volanie ho obrátilo

a/Zvláštne správanie mladíka z dobrej rodiny

Mladý František bol synom z bohatej kupeckej rodiny, ktorá bola "prakticky katolícka". Pri slávnostiach svojich priateľov bola vždy v popredí jeho podmanivá bytosť a stále plný mešec z neho urobili nepopierateľného vodcu mládeže. Jedného dňa sa začalo povrávať, že sa hrá na murára a opravuje starú kaplnku. Krátko na to ho stretávajú na ulici, kde s miskou v ruke žobre o jedlo.

Cítili, že z jeho zanedbaného zovňajšku, ktorý bol v dôsledku kajúcich skutkov schátralý, vyžaruje dosiaľ nepoznané nadšenie. Po prvom období výsmechu predsa len mnohých zamestnáva otázka: "Čo sa to len s Františkom stalo?"

 

b/Stretol sa s Kristom

Začalo sa to v Spolete jedným snom. Akýsi hlas sa ho pýtal, či nie je lepšie nasledovať skôr pána ako sluhu. "Pane, čo chceš, aby som urobil?" - "Vráť sa domov," odpovedal hlas, "tam ti dám vedieť, čo máš robiť a pochopíš zmysel tohto zjavenia". Čoskoro vzal tajomný hlas na seba tvár. Raz, keď bol v myšlienkach celkom ponorený v Bohu, ukázal sa mu Ježiš v dojemnom zjavení lásky, v nahote, ponížení a bolestiach ukrižovania. Kristus sa obrátil na Františka s požiadavkou, ktorú kedysi kládol na svojich učeníkov: "Ak chceš byť mojím učeníkom, zapri sám seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma" (Väčšia legenda, 5).

Neskôr nasledovalo druhé zjavenie. František kľačal v modlitbe v kostole sv. Damiána pred namaľovaným dreveným krížom. Tu dostal nezvyčajnú milosť a cítil sa celkom inak, ako keď do kostola vstúpil. Tu k nemu prehovoril Kristus oslovil ho menom a hovoril: "František, choď a oprav môj dom, ktorý, ako vidíš sa rúca". František sa pri tých slovách chvel úžasom a bol akoby vo vytržení, vpravoval sa poslúchnuť a celkom sa zameral na túto úlohu (2 Cel 10).

 

Kristus úplne zmenil jeho život

Tieto stretnutia s Kristom Františka úplne zmenili. Jeho vystupovanie a správanie sa javilo následkom toho také cudzie, že jeho súčasníci sa pýtali, či sa nezbláznil. Nič nechápali, lebo nevedeli, že sa mu zjavil  Kristus a že s ním hovoril. Čo sa teda odohralo v živote Františka po týchto zjaveniach?

 

Zážitok v Spolete Františkom otriasol; doterajší život sa mu zdal bezcenný a absurdný. Oplakáva svoje hriechy. Začína v ňom prúdiť iný život, život celkom sústredený na Boha. Navonok sa to prejavuje takto: Klesá záujem o obchod, stále menej ho priťahujú bláznivé výstrelky veselosti, ale o to viac osamelé jaskyne a kaplnky, aby sa tam modlil a rozjímal. Preukazuje stále viac lásky k chudobným. František poslúchol hlas a Pán ho vedie po novej ceste. Po druhom zjavení, keď sa mu Kristus zjavil v podobe Ukrižovaného, dostal silu dokonalejšie sa zriecť seba. Čo sa mu najviac protivilo, čo sa mu zdalo neznesiteľným, zmenilo sa mu na sladkosť duše i tela. Od tej doby častejšie navštevoval malomocných, vyhýbal sa starým kamarátom, už nechce mať nič s ich búrlivými oslavami, ale chce čo najlepšie nasledovať Krista.

Po zjavení sa Ukrižovaného v kostolíku sv. Damiána dokončuje svoj rozchod s minulosťou. Kristus mu dáva silu, aby sa zriekol otcovského dedičstva a začal žiť v úplnej chudobe. V budúcnosti kladie František do popredia hodnoty, okolo ktorých chodil dosiaľ nevšímavo. Jeho život sa úplne zmenil. Kristus sa stal jeho stredom. Nový smer vedie nahor.

 

2. Pohľad na Krista Františka rozplameňuje v láske

Kristove zjavenia v čase jeho obrátenia sú veľmi dôležité. Odhaľujú tajomstvo, hnaciu silu jeho spirituality: lásku.

a/ František je ranený láskou

Celano píše, že zjavenie Ukrižovaného pôsobilo na Františka silným dojmom. "Celou svojou bytosťou prežíval zmenu, ktorá sa s ním stala. Pretože sám pre túto zmenu nenachádzal slov, patrí sa aj nám, aby sme mlčali. Od toho dňa bola jeho svätá duša akoby ranená a spolu trpela s Ukrižovaným. Ba môžeme sa zbožne domnievať, že už vtedy sa do jeho duše vtláčajú znaky Pánovho utrpenia, i keď zatiaľ ešte nie telesne" (1 Cel 10). Tento citát nás privádza bližšie k pochopeniu toho, čo sa stalo. František videl Ukrižovaného a už nemohol svoj pohľad odtrhnúť od kríža. Toto zjavenie ho prenasleduje vo všetkom a všade. Čo videl, to nie je len obraz, ktorý by mu pripomínal Krista. Je to sám Ukrižovaný. To Františkom otriaslo. Kristus už nie je preňho abstrahovaním, témou z katechizmu, slovom z nejakej kázne. Je to niekto živý, ukrižovaný z lásky. Františka už nič nemohlo zadržať, na túto lásku musel odpovedať láskou. Často vyjadruje pravidlo svojho života: "Lásku toho, ktorý nás tak miloval, musíme, pokiaľ je to možné, splácať rovnakou láskou" (2 Cel 196). Táto láska je srdcom jeho ideálu. Kristus ho ranil láskou, František ho chce do dôsledkov napodobňovať.

b/ Chce kráčať v šľapajach svojho Pána

František je realista. Pre svojho Pána sa nemôže uspokojiť s púhym nadšením srdca. Milovať Krista pre neho znamená: Chodiť za ním krok za krokom v dennom živote, napodobňovať ho, pokladať ho za normu svojho života, chcieť a myslieť ako Ježiš, správať sa ako on.

"Bratia, všetci si všímajme Dobrého pastiera, ktorý podstúpil utrpenie kríža, aby zachránil svoje ovce. Pánove ovce ho nasledovali v utrpení a prenasledovaní, v hlade a smäde, v chorobe a pokušeniach a vo všetkom ostatnom a dostali za to všetko od Pána večný život. Preto je veľkou hanbou pre nás, Božích služobníkov, že svätí vykonali veľké skutky, a my chceme získať česť a slávu len tým, že o nich rozprávame a kážeme" (Napomenutie 6).

"Duch tela chce a veľmi túži, aby mohol rozprávať, ale málo túži po skutkoch a nehľadá zbožnosť a vnútornú radosť a svätosť; skôr chce a snaží sa dosiahnuť takú nábožnosť a svätosť, aby ju videli ľudia" (Nepotvrdená regula 17).

František teda nechce kopírovať Krista svojím vonkajškom. Chcel by uvoľniť a rozvinúť sily lásky, ktoré krst vložil do duše. Ešte zreteľnejšie to vidíme z modlitby, ktorou sa obrátil k Pánovi pred prijatím stigiem: "Pane Ježišu, prosím ťa o dve milosti pred svojou smrťou; najprv aby som z tej bolesti, ktorú si ty, môj dobrotivý Ježiš, musel vytrpieť, pocítil toľko, koľko sa dá. A potom, aby som vo svojom srdci pociťoval, nakoľko je to možné, bezhraničnú lásku, ktorou ty, Boží Syn, horíš a ktorá ťa primäla toľko dobrovoľne trpieť za nás, úbohých hriešnikov."

3. František sa stáva druhým Kristom

Táto osobná a vytrvalá snaha žiť v spásnom ovzduší viery, nádeje a lásky ho premieňala stále viac na Krista.

a/Žil stále v Ježišovej prítomnosti

Pre neho je Ježiš Majstrom a Pánom; František je jeho vazalom, vždy pripraveným plniť jeho vôľu, sledovať každý jeho pokyn. Tak sa medzi ním a Kristom rozvíja život obdivuhodnej dôvery. Svedčia o tom jeho životopisci: "Stále s obdivuhodnou láskou nosil v srdci Ježiša, a to ukrižovaného" (1 Cel 115).

"Naozaj, František mal stále v pamäti Kristovu tvár, tvár Muža bolesti (2 Cel 85).

b/Stále viac sa podobal Ježišovi

Celano nám tiež opisuje výsledok tohto úsilia a spolupráce s Božou milosťou: "František úplne umrel svetu, a Kristus v ňom žil stále plnšie. Radosti sveta boli pre neho krížom, pretože hlboko vo svojom srdci nosil kríž Kristov" (2 Cel 211). "Ježišom sa stále zamestnával, Ježiša ustavične nosil v srdci, Ježiša mal v ústach, Ježiša v ušiach, Ježiša v očiach, Ježiša v rukách i v ostatných údoch" (1 Cel 115). Bolo by možné zhrnúť výstižnejším spôsobom toto pretvorenie celej bytosti jeho duše i tela na Ježiša Krista? František dosiahol svoj ideál: byť druhým Kristom. Môžeme sa čudovať, že sám Boh vtlačil pečať pravosti tomuto pretvoreniu, keď mu udelil milosť stigiem? Na La Verne sa mu zjavil ukrižovaný Kristus v podobe planúceho Serafína. Zapaľuje v ňom túžbu dať sa spáliť touto láskou a František sa modlí takto:

"Pane, prosím, nech ohnivá a sladká moc tvojej lásky uchváti moju dušu a odtrhne ju od všetkého, čo je tu pod nebom, aby som zomrel z lásky k tvojej

láske, ako si ty zomrel z lásky k mojej láske." Potom zjavenie zmizlo. V jeho vnútri zanechalo plamennú žiaru a do jeho tela sa vryli rovnako obdivuhodné znamenia: od toho okamihu boli skutočne na jeho rukách a nohách stopy po klincoch, ako ich práve videl na Ukrižovanom" (Väčšia legenda, 13).

II. Svetský františkán hľadá Kristove šľapaje

Táto podobnosť sv. Františka s Kristom sa týka aj jeho žiakov. Škola Božieho chudáčika kladie pred nás tieto úlohy:

1/ Zamerať svoj život na Krista

"Regula a život svetských františkánov je toto: zachovávať evanjelium nášho Pána Ježiša Krista podľa príkladu svätého Františka z Assisi, ktorý urobil Krista inšpirátorom a stredobodom svojho života s Bohom a s ľuďmi" (Reg 4).

Kristus teda musí byť stredom, osou, okolo ktorej sa otáča celý život terciára. Okolo Krista nesmieme len tak prechádzať a ponáhľať sa. Potrebujeme:

a/ Vedomie vnútornej chudoby

Treba poznať a uznávať svoju ničotu, svoju duchovnú úbohosť. Kresťan bez Ježiša nie je ničím a nič nezmôže. Žijeme z Ježišovho milosrdenstva.

b/Skutočnú lásku k Ukrižovanému

Skrze Ducha Svätého je do nás táto láska vliata. často si pri modlitbe vzbudzujme úkony lásky! Veď František vyslovuje svoju lásku práve v modlitbe. Koľko je v nej obdivu! Nenachádza dosť slov, aby vyjadril Pánovi svoj obdiv: "Nič iné si nežiadajme, po ničom inom netúžme, v ničom inom nenachádzajme zaľúbenie a potešenie, iba vo svojom Stvoriteľovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, jedinom pravom Bohu, ktorý je plný dobra, všetko Dobro, celé Dobro, pravé a najvyššie Dobro, ktorý jediný je dobrý, milostivý a dobrotivý, láskavý a milý, ktorý jediný je svätý, spravodlivý, pravdivý a verný, ktorý jediný je milosrdný, bez hriechu a čistý, od ktorého a v ktorom je celé odpustenie, všetka milosť, všetka sláva pre všetkých kajúcnikov, všetkých spravodlivých a všetkých blažených, ktorí sa radujú v nebi" (Nepotvrdená regula 23). Táto láska ho vedie k tomu, aby Ježiša lepšie spoznával a preto číta evanjelium.

21 Napodobňovať Ježiša

Svätý František by nedôveroval len púhej otiepke slamy, ktorá čas od času vzplanie. "Nebol hluchým poslucháčom evanjelia, ale čo počul, starostlivo zachovával v pamäti a snažil sa doslova všetko plniť" (1 Cel 22).

Ako máme my vo svojom živote chodiť v Ježišových šľapajách?

"Svetskí františkáni nech sa usilujú vidieť živú a činnú osobu Krista vo svojich bratoch a sestrách, vo Svätom písme, v Cirkvi a v liturgických úkonoch. Viera sv. Františka, ktorý často hovoril: "Na tomto svete telesne nevidím z Najvyššieho

Syna Božieho nič iné okrem jeho najsvätejšieho Tela a Krvi", nech je inšpiráciou a vzorom pre ich eucharistický život" (Reg 5).

a/Žijeme zo sviatostí

Skôr, ako budeme konať ako Kristus, musíme s ním byť spojení, musíme byť v ňom. Sviatostný život volá po nasledovaní Krista. Bez zjednotenia s Kristom by sme ho mohli len navonok neprirodzene kopírovať.

b/Konajme podľa Ježišovho zmýšľania

Naučme sa žiť v Ježišovej prítomnosti. Vždy znovu sa pýtajme sami seba: čo by robil na mojom mieste Kristus?

Odporúčané čítanie: Jn 10,1-18, 1 Cel 115

Toto všetko plnil blažený František tým najdokonalejším spôsobom. Bol obrazom a znamením Serafína a svojou vytrvalosťou v nesení kríža si zaslúžil povzniesť sa až medzi najvznešenejších duchov. Stále totiž visel na kríži, nevyhýbal sa žiadnej námahe a žiadnej bolesti, len aby na sebe vždy dokonale plnil Božiu vôľu.

Bratia, ktorí s nim žili, vedia, že mal denne, ba ustavične na perách slová o Ježišovi, že rozhovor s ním bol milý, dobrotivý a ľúbezný. Jeho ústa hovorili z plnosti srdca a prameň lásky, ktorá druhých osvecovala a ktorej bol plný, vyvieral zvnútra navonok. Ježišom sa stále zamestnával, Ježiša ustavične nosil v srdci, Ježiša mal v ústach, Ježiša v ušiach, Ježiša v očiach, Ježiša v rukách i v ostatných údoch.

Ako často, keď sedel pri stole a meno Ježiš počul, vyriekol, alebo len na neho myslel, zabudol na pokrm a - ako čítame o svätých - "Mal oči a nevidel, mal uši a nepočul" A ešte viac!

Keď išiel a premýšľal alebo spieval o Ježišovi, úplne na cestu zabudol a všetky tvory vyzýval, aby chválili Ježiša. A preto, že Ježiša, a to ukrižovaného, stále v podivuhodnej láske nosil v srdci, bol pred všetkými inými nádherne vyznamenaný jeho jazvami. Vo vytržení smel na Ježiša pozerať, ako sedí v nevýslovnej a nepochopiteľnej velebnosti po pravici Otca, s ktorým ako rovnocenný Syn Najvyššieho v jednote s Duchom Svätým žije a kraľuje, víťazia vládne ako nadovšetko velebný Boh po všetky veky vekov. Amen.

(l Cel 115)

Rozhodnutie: Upevniť v sebe sviatostné spojenie s Kristom a mať jeho zmýšľanie v dennom živote (i v rodine). Dôležitou pomôckou pri nasledovaní Františka je rozjímanie. Nebojme sa, že strácame čas, keď sa snažíme predstaviť si Krista, rozjímať o jeho skutkoch a slovách. Táto duchovná snaha nám môže pomôcť dosiahnuť s ním láskyplný kontakt.

2. lekcia

ŽIVOT PODĽA EVANJELIA

Rozhodnutie nasledovať Krista uskutočňuje František tým, že stále hľadá v evanjeliu radu. Aby sme mohli chodiť v Kristových šľapajách, musíme aj my otvárať evanjelium, lebo tu zanechal Kristus odtlačky svojich nôh.

I. Sv. František a evanjelium

1. V evanjeliu vidí prítomného Krista      « "Nikdy neoddeľujte Krista od evanjelia". Pre neho bol Kristus z evanjelia prítomnosťou. Keď bol chorý, "dával si čítať evanjelium, ktoré sa v ten deň čítalo pri omši". Hovorieval: "Keď nemôžem byť prítomný na omši, klaniam sa Pánovmu Telu očami ducha pri svojej modlitbe rovnako, ako by som sa mu klaňal, keby som na neho hľadel pri omši" (Zrkadlo dokonalosti 87).

a/ V evanjeliu spoznáva Krista

Evanjelium mu odhaľuje ľudskú tvár "Pána všetkej slávy". Každý deň túži po účasti na Ježišovom živote a preto stále znovu otvára evanjelium. Tu sa dozvedá, ako sa Božie Slovo narodilo v chudobe jasličiek, ako Kristus prechádzal mestami a dedinami a hlásal radostnú zvesť, ako celé noci prebdel v samote, ako umieral na kríži v bolestiach, a že na veľkonočné ráno vstal z mŕtvych. Aby lepšie chápal zmysel týchto slov a opäť mohol osobne prežiť Ježišov život, "premýšľa" František o evanjeliu "svojimi rukami". V Grecciu si prehráva betlehemskú scénu, celé noci trávi osamote v horách, prechádza svetom, aby hlásal Krista, na La Verne pretrpí Kalváriu a pred svojou smrťou napodobňuje poslednú večeru. Evanjeliové správy tak prenáša zďaleka do blízkeho prežívania. Pretože miluje Ježiša, chcel by sa s ním čo najčastejšie stretať v jeho svätej knihe. Pretože túto knihu číta vždy znova a znova a často ju počúva, poznajú spamäti. Všetko, čo čítal alebo počul, "starostlivo si uchovával v pamäti" (1 Cel 22). "Čo raz pochopil, nezmazateľne vpísal do svojho srdca. Knihy mu nahrádzala jeho pamäť" (2 Cel 105).

Jednému bratovi, ktorý mu v čase choroby chcel prečítať niečo z Písma, povedal: "Bratku, je dobre čítať Písmo, je dobre hľadať v ňom Pána, nášho Boha; už som si však z neho zapamätal toľko, že mi to na rozjímanie a uvažovanie úplne stačí. Viac nepotrebujem. Dobre poznám Krista chudobného a ukrižovaného" (1 Cel 105).

čo číta, o tom rozjíma vo svojom srdci, ktoré je spojené so srdcom Ježiša. "V stálom rozjímaní si obnovoval spomienku na jeho slová a v bystrých úvahách premýšľal o jeho skutkoch" (1 Cel 84).

"Keď si nejaké slovo vyžadovalo jeho pozornosť, stále o ňom premýšľal" (Väčšia legenda 11). Evanjeliové texty boli preňho pravou stravou, ktorú vo svojom srdci neustále oživoval, znovu o nej premýšľal a vychutnával ju. V Grecciu "ľubozvučným

hlasom spieva evanjelium. Jeho hlas, jeho silný hlas, jeho nežný hlas, jeho jasný hlas, jeho ľubozvučný hlas pozýva všetkých k najvyššej chvále. Potom zhromaždenému ľudu káže o narodení chudobného Kráľa a blahorečí mestečku Betlehem. Často, keď chce vysloviť meno Ježiš alebo "Dieťatko betlehemské", oblizoval si ústa jazykom, ako by chcel ešte názornejšie ukázať sladkosť tohto mena" (1 Cel 86). Nechal sa omámiť vôňou evanjelia a hovorí, že Pánovo slovo šíri jemnú vôňu (List veriacim).

 

b/V evanjeliu sa učí poznávať Kristovu vôľu

Pán je v evanjeliu prítomný a František práve tam hľadá radu vo svojich najrozmanitejších situáciách a problémoch. "Keď na ktorýsi sviatok apoštola bol prítomný na omši, čítalo sa, ako Kristus rozosiela svojich učeníkov kázať a naznačuje im evanjeliový spôsob života: bez zlata, striebra a peňazí v mešci, len s jedným oblekom, bez tašky, bez obuvi a palice. František počuje, chápe a vlieva si do pamäte tie slová a potom tento milovník chudoby volá v nevýslovnej radosti: To je to, po čom túžim a o čo sa budem snažiť z celého srdca!"

Bernard z Quintavalle sa Františka pýta, čo má robiť, aby zmenil svoj život. František odpovedá: "Musíme sa o radu utiekať k Bohu." Zavčasu ráno preto vošli do chrámu sv. Mikuláša a začali sa modliť. František potom trikrát otvoril evanjelium - ku cti Najsvätejšej Trojice - a prosil Boha, aby potvrdil sväté Bernardovo rozhodnutie trojitým svedectvom."

Na sklonku svojho života "naliehavo prosil, aby mu pri prvom otvorení knihy Pán ukázal, čo má najlepšie robiť... i vstal od knihy v duchu pokory a so skrúšeným srdcom, prežehnal sa, vzal knihu a v posvätnej bázni ju otvoril. Stalo sa, že pri otvorení knihy narazil najprv na utrpenie nášho Pána Ježiša Krista a to tam, kde sa oznamovalo jeho bolestné umučenie. Aby vylúčil každú pochybnosť, že je to len náhoda, otvoril knihu druhý a tretí raz a vždy našiel túto alebo podobnú vetu" (1 Cel 92-93).

 

c/Preto má evanjelium v úcte

Keďže Kristus v evanjeliu zjavuje svoju prítomnosť, František chce, aby bola táto kniha zahŕňaná rovnakou úctou ako Najsvätejšia Eucharistia. "Všetkých svojich bratov napomínam a povzbudzujem v Kristovi, aby, kdekoľvek nájdu napísané Božie slovo, zachádzali s nim čo najúctivejšie, pokiaľ to záleží na nich, zbierali ich a ukladali, ak ich nájdu na nedôstojných miestach alebo niekde pohodené, a tak si v ňom ctili Pána, ktorý ho povedal" (List kapitule 4).

"Prosím vás naliehavejšie, ako keby som prosil sám seba, aby ste, pokiaľ to bude vhodné a budete vidieť, že to môže priniesť úžitok, pokorne prosili duchovných, aby Najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista a napísané sväté mená a slová, ktoré toto Telo sviatostne sprítomňujú, mali vo veľkej úcte" (List kustódom).

Rovnakú úctu prejavoval aj kňazom, pretože slúžia sväté omše, premieňajú chlieb a hlásajú evanjelium. "A buďme všetci pevne presvedčení, že nikto nemôže byť spasený inak ako skrze sväté slová Pána, ktoré kňazi vyslovujú a hlásajú,

a skrze krv nášho Pána Ježiša Krista, nad ktorou oni majú moc. A len oni sami smú vykonávať túto službu a nikto iný" (List veriacim 6). "A máme si vážiť a preukazovať česť teológom a tým, ktorí nám slúžia najsvätejšími Božími slovami, pretože tie nám dávajú ducha a život" (Odkaz 3).

Ide však ešte ďalej a pre evanjelium si váži všetko, čo je napísané. Keď niekto, či už na ulici, v dome alebo na zemi našiel niečo napísané, s úctou to zdvihol a položil na nejaké sväté alebo dôstojné miesto z obavy, aby tam nebolo napísané meno Pána, alebo niečo, čo sa vzťahuje na Boha. Keď sa ho ktorýsi brat pýtal, prečo zbiera aj spisy pohanov a tie, v ktorých meno Pána určite nie je, odpovedal: "Syn môj, veď sú v nich písmená, z ktorých sa môže preslávne meno Pána, nášho Boha, poskladať. A to dobré, čo je v ich spisoch, nepatrí ani pohanom, ani iným ľuďom, ale iba Bohu, ktorému patrí každé dobro. A čo tiež zvláštne, keď dal napísať niekoľko riadkov ako pozdrav alebo napomenutie, nikdy nedovolil, aby bolo niektoré písmeno prečiarknuté, i keď bolo zbytočné alebo nesprávne" (1 Cel 82). Prostota a logika tohto muža nás zahanbujú.

 

2. Evanjelium sa stáva jeho životným pravidlom

a/ "Vo všetkom sa podroboval evanjeliu" (Väčšia legenda 5)

František chce všetko, čo číta alebo počuje, premeniť na skutky. Jeho najvyšším úsilím, najvznešenejším prianím a hlavným životným pravidlom bolo: vo všetkom a za všetkých okolností zachovávať sväté evanjelium so všetkou bdelosťou a túžbou svojho ducha a s celým zápalom svojho srdca snažiť sa dokonale nasledovať učenie nášho Pána Ježiša Krista a chodiť v jeho šľapajách" (1 Cel 84).

Často zdôrazňuje, že treba plniť evanjelium do písmena, teda brať evanjeliové predpisy a rady tak, ako ich Pán dal, nie tak, ako ich ľudská múdrosť riedi.

b/ "Jeho regula je poskladaná z evanjeliových odrobiniek" (2 Cel 209)

František napísal pre svojich bratov tri reguly. Iba posledné dve sa nám zachovali; vieme však, že všetky tri pochádzajú z rovnakého prameňa - z evanjelia.

Pôvodná regula: "Keď blažený František videl, že Pán Boh temer denne rozmnožuje počet bratov, napísal pre seba a svojich súčasných a budúcich bratov životné pravidlá, regulu, a použil na to najmä slová svätého evanjelia, pretože sa s túžbou usiloval iba o jeho dokonalé zachovávanie. Pripojil len niekoľko iných predpisov, ktoré boli nevyhnutné pre zbožný spôsob života" (1 Cel 32).

Druhá regula: "Toto je život... Regula a život týchto bratov je: žiť v poslušnosti, v čistote a bez vlastníctva a nasledovať učenie a život nášho Pána Ježiša Krista" (Potvrdená regula 1).

Tretia regula - schválená pápežskou bulou: "Regula a život Menších bratov je: zachovávať sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista životom v poslušnosti, bez vlastníctva a v čistote" (Potvrdená regula 1).

Žiak sv. Františka teda pretvára svoj život podľa evanjelia.

c/ Vedie ho Božie osvietenie

Takéto myšlienky nevstúpili do Františkovej hlavy náhodou. Je presvedčený, že ich dostal od Boha. "Pán mu zjavil, že on a jeho bratia musia žiť podľa evanjeliového spôsobu života" (Zrkadlo dokonalosti 3).

"A keď mu Pán zjavil, že on a jeho bratia musia žiť evanjeliovým spôsobom, bola jeho duša taká čistá, že sa rozhodol zachovávať ho a zaviazať sa k tomu na celý čas svojho života" (Väčšia legenda 2).

Preto bol taký neoblomný, keď ho chceli primäť k tomu, aby prijal niektorú už existujúcu regulu. Cítime podtón víťazstva, keď vo svojej Záveti píše: "Keď mi Pán dal bratov, nikto mi neradil, čo mám robiť, ale sám Najvyšší mi zjavil, čo mám robiť; že mám žiť podľa svätého evanjelia. Dal som to napísať stručne a prosto a pán pápež mi to potvrdil" (Záveť 4).

 

3. František - nový evanjelizátor

Tieto objavy si František nemohol nechať pre seba. Je presvedčený, že boli dané pre celý svet.

a/Šíri evanjelium kázaním a listami

"Bol skutočne poslaný Bohom, aby zvestoval evanjelium" (Väčšia legenda 12).

"Celý svet zúrodnil Kristovou radostnou zvesťou a často za jeden deň prešiel aj piatimi dedinkami alebo mestami a všade hlásal radostné posolstvo o Božom kráľovstve" (1 Cel 97). Svojím učením jasne dokázal, že všetka múdrosť sveta je len márnosťou, a v krátkej dobe zmenil pod Kristovým vedením "bláznovstvom" svojho kázania ľudské srdcia na citlivé pre pravú Božiu múdrosť. Ako nový evanjelizátor vylieval v tejto poslednej dobe akoby rajské prúdy, zbožnú vlahu evanjelia na celý svet, a skutkami zvestoval cestu Božieho Syna a učenie pravdy" (1 Cel 89).

"Šiel do Maroka hlásať evanjelium sultánovi Miramolinovi a jeho národu. Keď prechádzal tými najrôznejšími krajinami, ohnivo ohlasoval evanjelium" (Väčšia legenda 12).

Nestačilo mu iba kázanie. Siahol tiež k metóde traktátov, ktoré nechával prepisovať a všade rozdávať. "Pretože som služobníkom všetkých, mám povinnosť slúžiť všetkými slovami svojho Pána plnými vône. Preto, keď som v duchu uvážil, že pre chorobu a telesnú slabosť nemôžem prísť ku každému osobne, rozhodol som sa pripomenúť vám týmto listom ako svojím poslom slová nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Slovo Otca a Slovo Ducha Svätého, ktoré sú "Duch a Život"" (úvod Listu veriacim).

b/Zvestuje evanjelium svojim evanjeliovým životom

"Poslucháčov vzdelával svojím príkladom tak, ako svojimi slovami." Ako muž utváraný celkom podľa vzoru evanjelia, veľakrát nemusel ani otvoriť ústa, stačilo, keď ho ľudia stretli." Boží služobník má byť svojím svätým životom plameňom,

aby svetlom dobrého príkladu a jasnou rečou svojho života zraňoval svedomie všetkých bezbožných" (1 Cel 97; 2 Cel 103).

 

II. Svetský františkán v škole evanjelia

Ak "regula a život svetských františkánov je zachovávať evanjelium nášho Pána Ježiša Krista nasledovaním príkladu svätého Františka" (Reg 4), potom našim programom je evanjelium. Je preto potrebné evanjelium:

   1/ poznať;

   2/žiť;

   3/šíriť.

1/ Poznať

To je to prvé, čo od nás František čaká. Musíme evanjelium pravidelne čítať a rozjímať. František nás vedie k tomu, aby sme to robili pokorne, nie z nadutosti a túžby po sebauplatnení, aby sme robili dojem svojou sčítanosťou a vzdelanosťou. Cieľom čítania Svätého písma má byť nájdenie Krista, života, svojej lásky k nemu, osobne k nemu priľnúť.

2/ Žiť

Nemáme čítať evanjelium roztržito a zvedavo, ale s pevnou vôľou premieňať ho na činy. Ak veríme v Krista a milujeme ho, vidíme pravdu v každom Kristovom slove a berieme ho vážne a snažíme sa ho plniť. Evanjelium potom prekvasí, prenikne všetky oblasti nášho života. Tak by sme si  mali prečítať našu regulu od č. 10 do 19. Veľmi dobre vyjadruje ideál nášho života: "Svetskí františkáni majú často čítať evanjelium, a prechádzať od evanjelia k životu a od života k evanjeliu" (Reg 4).

3/ Šíriť

Takýto život samozrejme žiari a uplatňuje sa často ako jediná možnosť dosiahnuť druhých a priaznivo ich ovplyvniť. "Jediným zrozumiteľným evanjeliom pre našich súčasníkov je náš život" (kardinál Suenens).

Odporúčané čítanie: 1 Jn 1, 1-4; 1 Cel 92-93

92. Napriek tomu, že bol najdokonalejším človekom, nikdy sa za dokonalého nepokladal - bol presvedčený, že je veľmi nedokonalý. Okúsil totiž a videl, aký milý a dobrý je Boh Izraela k tým, ktorí majú priame srdce a ktorí ho hľadajú s rýdzou prostotou a opravdivou čistotou.

Sladká vliata blaženosť, ktorá mu bola - ako tušil, daná zhora, nútila ho, aby odumrel sám sebe. Naplnený takou blaživou radosťou túžil celkom, ako sa len dá, tam, kam -keď sa sám sebe stratil-Čiastočne už prenikol Tento človek, ktorý mal Božieho ducha, bol ochotný znášať všetky úzkosti srdca i všetky telesné strasti, len aby sa na ňom

milostivo naplnila vôľa nebeského Otca. Preto prišiel jedného dňa k oltáru, ktorý bol urobený v pustovni, kde sa zdržiaval, otvoril knihu evanjelií a úctivo ju položil na oltár,

Potom padol pred Bohom na kolená, pokorný srdcom i telom, a vrúcne prosil v modlitbe dobrotivého Boha, aby mu On, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy, milostivo vyjavil svoju vôľu. Aby dokonale ukončil to, čo kedysi v prostote a pokore začal, vrúcne prosil, aby sa mu pri prvom otvorení knihy zjavilo, čo má robiť. Bol totiž vedený Duchom, ktorý viedol svätých a dokonalých mužov, o ktorých čítame, že vo svojej túžbe po svätosti konali s podobnou detinskou dôverou.

93. Domodlil sa, vstal a v duchu pokory a so skrúšeným srdcom sa prežehnal. Potom vzal z oltára knihu a s úctivou bázňou ju otvoril. A stalo sa, že jeho pohľad padol na stať o utrpení Pána, na to miesto, kde Pán Ježiš oznamuje svoje utrpenie. Aby vylúčil akúkoľvek náhodu, otvoril knihu aj druhý a tretí raz a našiel vždy rovnaké alebo podobné miesto.

Keď už bol plný Božieho Ducha, poznal, že do nebeského Božieho kráľovstva pôjde cez mnohé zármutky, utrpenia a boje.

Statočný rytier však nemá strach pred nadchádzajúcimi zápasmi, neklesá na mysli, pretože vie, že na bojiskách tohto sveta bude bojovať Božie boje. A nebál sa, že podľahne nepriateľovi, pretože sa nespoliehal na seba a už dlho pracoval nad ľudské sily. Uchvátila ho horúca a plamenná horlivosť. Aj keď v minulosti žili svätci, ktorí sa usilovali o ten istý cieľ, predsa sa nenašiel ani jeden, ktorý by ho predstihol vrúcnosťou túžby. Došiel k poznaniu, že je ľahšie dokonale konať, než o tom hovoriť. Vždy ukazoval -nie slovami, ktoré o dobre hovoria, ale dobro nevytvárajú - skôr svätými skutkami svoju veľkú horlivosť a usilovnosť. Tak zostával neotrasený a veselej mysle a svojmu Pánovi spieval radostné piesne. Preto bol hodný ešte väčších zjavení, keď z malých vecí dokázal mať veľkú radosť, a bol nad mnohým ustanovený, keď dokázal byť verný v malom.

(l Cel 92-93)

Rozhodnutie: Denne venovať čítaniu a rozjímaniu určitý čas. Kristus sa chce s nami stretávať a každý deň nás duchovne výdatne živiť.

 

3. lekcia

ŽIVOT Z EUCHARISTICKÉHO CHLEBA

Už sme poukázali na Františkov zmysel pre skutočnosť; Kristus nie je preňho bezkrvným pojmom, iba nejakou historickou postavou, ale tiež niekým skutočne živým. Evanjelium nehovorí len o minulých udalostiach, ale podáva slová živého Krista, ktorý si aj dnes vyhradzuje právo na ľudské srdce. Jeho služba, láska a napodobenie Krista boli len preto také živé, také silné, oduševňujúce, lebo čerpal z prvotného prameňa života - z Eucharistie, ktorá tu Krista skutočne sprítomňuje.

 

l. Františkova viera v Eucharistiu

Aby sme čo najlepšie pochopili jas jeho eucharistickej viery, nech k nám hovorí sám pri vychutnávaní jeho lahodných spisov.

1/ Jeho viera v skutočnú Kristovu prítomnosť

Vo svojej Záveti vysvetľuje, prečo si ctí kňazov: "Na tomto svete totiž vidím svojimi očami z Najvyššieho Syna len jeho najsvätejšie Telo a Krv, ktoré oni sprítomňujú a len oni podávajú druhým" (Záveť 3).

V Eucharistii nachádza vnímateľnú prítomnosť Syna Božieho, jeho Telo a Krv. Nachádza tu vznešenú osobu toho, o ktorom rozjíma v evanjeliu, ktorý prechádzal Palestínou, žil v chudobe, odpúšťal hriešnikom, všade rozdával bohatstvo svojej lásky. Nachádza toho, komu sa zaviazal, že ho bude nasledovať. Je tu skutočne, ako kedysi medzi apoštolmi: "Ako sa ukázal svätým apoštolom v skutočnom tele, tak sa nám dnes ukazuje v svätom Chlebe" (Napomenutie 1). Je to tá istá osoba, skutočná a žijúca, len spôsob prítomnosti je iný. Dnes, ako kedysi, len viera vedie k poznaniu Božieho Syna. "Keď sa naňho pozerali (apoštoli), videli len jeho telo, ale verili, že je Pán a Boh, pretože naňho pozerali duchovným zrakom; tak aj my, keď vidíme telesným zrakom chlieb a víno, hľaďme a verme, že je to jeho pravé a živé najsvätejšie Telo a Krv" (Napomenutie 1).

Kristus teda priniesol spásu iba tým, ktorí sa k nemu hlásili a milovali ho. Tak i dnes rozhodujú vzťahy viery a lásky ku Kristovi, prítomnému v Eucharistii k večnej spáse: "Preto sú zavrhnutí všetci, ktorí síce videli Pána Ježiša Krista v jeho človečenstve, ale nevideli ho a neuverili v neho podľa ducha a božstva, že je to pravý Boží Syn. Práve tak sú zavrhnutí i všetci tí, ktorí síce vidia svätosť Kristovho Tela, ktorá je posvätne sprítomňovaná v rukách kňaza na oltári skrze slovo Pána v spôsobe chleba a vína, ale nevidia a neveria podľa ducha a božstva, že  je to skutočne najsvätejšie Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, ako to dosvedčuje sám Najvyšší, keď hovorí: "Toto je moje Telo, toto je moja Krv Novej zmluvy" a "Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný" (Napomenutie 1). "Takýmto spôsobom je Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: Hľa ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Napomenutie 1).

21 Františkova viera v činnú Kristovu prítomnosť

Kristus, skutočne prítomný v Eucharistii je pre Františka Kristom dnes žijúcim a pôsobiacim. Vo Sviatosti oltárnej sa pokoruje. "Hľa, denne sa ponižuje; ako kedysi zostúpil z kráľovského trónu do života Panny Márie, denne k nám prichádza v pokore, denne zostupuje z Otcovho lona v rukách kňaza na oltár" (Napomen. 1).

Prináša svoju obetu: "Na oltári uskutočňujú kňazi pravú obetu najsvätejšieho Tela a Krvi. V Tele a Krvi Kristovej bolo uzmierené všetko na nebi i na zemi" (List kapitule 1).

Kňazom píše: "či nás nepohne k milujúcej oddanosti, že on, dobrotivý Pán, sám sa našimi rukami podáva a my sa ho dotýkame a denne ho svojimi ústami prijímame? Alebo nevieme, že sa dostaneme do jeho rúk?" (List kňazom).

 

II. Františkov eucharistický život

Rýdzo eucharistická viera u Františka strháva za sebou celý jeho život. Prejavuje sa:

1. horúcou úctou.

2. denným slávením Eucharistie.

 

1. Horúca úcta

Aj protestantský dejepisec Sabatier nazýva Eucharistiu "dušou jeho zbožnosti". František nepovažuje eucharistický život za jednu zo svojich pobožností, ale za zbožnosť samu. Aj brat Leo, jeho dôverný spoločník, hovorí o tejto "hlbokej úcte sv. Františka ku Kristovmu Telu" (Zrkadlo dokonalosti 113). "Z celého srdca a so zanietením uctieval sviatosť Pánovho Tela. Veľmi obdivoval ponižujúcu sa blahosklonnosť a zhovievavú lásku" (2 Cel 201). Svoj obdiv musel dokonca vyjadriť aj spevom, svoje klaňanie a svoju chválu na Krista, ktorý je prítomný medzi nami. Rád to robil po francúzsky, pretože také úctivé piesne poznal z Francúzska. Často sa rád modlil túto modlitbu: "Klaniame sa ti, Pane Ježišu Kriste, tu i vo všetkých tvojich chrámoch po celom svete a dobrorečme ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet" (Odkaz 2). Tu by sme mali prečítať aj dlhý chválospev, ktorým ukončuje Nepotvrdenú regulu (Článok 23).

 

2. V dennom slávení Eucharistie

Františkova účasť na svätej omši

"Túžil byť denne prítomný na svätej omši" (2 Cel 201). Keď mu v tom bránila choroba, prosil niektorého kňaza, aby mu slúžil omšu v miestnosti pre chorých (Zrkadlo dokonalosti 87). Ak ani to nebolo možné, nechal si čítať evanjelium z toho dňa a tak sa duchovne zúčastnil svätej obete. Sám hovorí: "Keď sa nemôžem zúčastniť, klaniam sa Pánovmu Telu v modlitbe, duchovnými očami."

Františkovi nestačilo byť na omši. Úplne vstupoval do Kristovej obety. "Celý sa prinášal ako obeta" (2 Cel 201). "Často prijímal Pánovo Telo s takou oddanosťou a zbožnosťou, že aj druhých strhával k oddanosti" (tamtiež). "Jeho duša bola vtedy ako v opojení a často upadal do extázy" (Väčšia legenda 9, 2).

Tu sa dotýkame jadra jeho zbožnosti. František nebol účastný na omši ako nezúčastnený divák, ako býva niekedy človek na koncerte. Nechal sa vtiahnuť do tej drámy, v ktorej sa Pán ponižuje a obetuje z lásky. František sa stáva z veriaceho a žasnúceho diváka spoluobetujúcim.

Omša a život sa uňho vzájomne a plodne ovplyvňujú. Kristova obeta sa stáva planúcim stredom jeho nasledovania Krista. Tajomstvom Eucharistie sa dá vysvetliť jeho ohnivá láska ku Kristovi, jeho chudobný, pokorný, umŕtvený život, jeho horlivosť o duše. Vzájomné pôsobenie omše a života sa dá vyčítať zo slov, venovaných bratom v jednom liste: "Celé ľudstvo nech sa chveje, celá zem nech sa trasie a nebo nech jasá, keď na oltári je v rukách kňaza Kristus, Syn živého Boha. Aká obdivuhodná veľkosť a udivujúce poníženie. Aká vznešená pokora! Aká pokorná vznešenosť, že Pán vesmíru, Boh a Boží Syn sa tak ponižuje, že sa pre našu spásu ukrýva v nepatrnom spôsobe chleba! Bratia, pozrite na Božiu pokoru a pred ním si vylievajte srdce! Pokorne sa preto skloňte a on vás povýši. Nič zo seba si preto neponechávajte pre seba, aby vás celkom prijal, keď sa vám celý podáva (List kapitule 2).

Tak, ako Kristus žije a pôsobí v Eucharistii, tak je príkladom Menšiemu bratovi. Pretože sa dáva celkom, musia sa aj Františkovi ľudia dávať bez výhrad Kristovi a svojim bratom. Keďže sa Kristus pokoruje, musí sa pokorovať aj Františkov človek. A raz, na konci pozemského putovania, prijme ho sám Kristus do domu svojho Otca.

 

d Františkova úcta ku všetkému, čo prichádza do styku s týmto tajomstvom

Kostoly, kalichy, plátna a všetko, čo zďaleka alebo zblízka prichádza do styku s Telom Pána, musí byť z úcty k takému veľkému tajomstvu čisté. Keď sa stretol na svojich cestách s nejakým zanedbaným kostolom, siaha sám po metle, čistí pokorne kostol a zdobí oltáre (Zrkadlo dokonalosti 56-57).

Svätú Kláru a jej sestry prosil, aby zhotovovali oltárne plachty pre chudobné kostoly. Najradšej by poslal bratov s nádhernými cibóriami do sveta. Mohol im dať aspoň formy na hostie, ktorými sa chlieb stvárňoval do krásnych čistých tvarov. Už vieme, akosi ctil kňazov, pretože premieňajú Telo Pána, prijímajú ho a rozdávajú a "pretože v nich poznáva Božieho Syna". Jedného dňa mu ukázali kňaza, ktorý viedol pohoršlivý život,  padol pred ním na kolená, pobozkal mu ruku a vyhlásil: "Neviem, či sú tieto ruky naozaj špinavé; aj keby boli, tak sviatosti, ktoré udeľujú, nijako netrpia ujmu na účinnosti a sile. Tieto ruky sa dotýkali Pána a z úcty k Pánovi si ctím aj jeho zástupcu. Azda môže byť zlý pre seba, ale pre mňa je dobrý.

18

1. Rád by všetkých ľudí priviedol k eucharistickému životu

Bartolomej z Pisy, autor knihy "Liber conformitatum" píše, že táto sviatosť zaujala prvé miesto v poučovaniach svätého Františka. "Bola to obľúbená téma svätého Františka," píše aj protestant Bôhmer.

Ako ináč by mohol neustále hlásať a vyzdvihovať lásku, ktorou horelo jeho srdce? Keďže videl, že jeho kázanie sa nemôže dostať ku všetkým ľuďom, písal životné programy, dôkladné návody na eucharistický život. Z ôsmich listov, ktoré sa nám zachovali, päť hovorí o Eucharistii ako o hlavnom predmete: 1. List všetkým verným kresťanom, 2. List generálnej kapitule, 3. List kňazom, 4. List kustódom a 5. List vládcom ľudu.

Tieto slová by sme mali čítať a rozjímať o nich, zvlášť pokiaľ ide o list všetkým verným kresťanom, kde je prvý náčrt terciárskej reguly.

 

2. Žiada verejný kult Eucharistie

List vládcom ľudu má zvláštnu záväznosť, keďže svedčí o Františkovej horlivosti a smelosti jeho misionárskej činnosti. Bol hlboko presvedčený o tom, že Eucharistia stojí v strede kresťanského života, a preto žiadal, aby jej národy prejavovali verejnú úctu, ako to už bolo vo Francúzsku. Zaprisahal všetky kniežatá sveta, aby dávali svoje sily do služieb eucharistického Kráľa a túto úctu rozširovali medzi svojimi poddanými. Pretože ani v tejto záležitosti nemohol osobne navštíviť všetkých vládcov, neváhal poslať na ich adresu list a v ňom úpenlivo žiada o vypočutie: "Preto naliehavo radím vám, svojim pánom, aby ste odložili všetky starosti a nepokojnú činnosť a s láskou prijímali najsvätejšie Telo a najsvätejšiu Krv nášho Pána Ježiša Krista, keď sa slávi jeho svätá pamiatka. A medzi ľudom, ktorý je vám zverený, vzdávajte Pánovi tú veľkú česť, že každý večer heroldom, alebo nejakým znamením bude ohlásené, aby všetok ľud vzdal chválu a vďaku Bohu, všemohúcemu Pánovi.

 

3. Zo svojich žiakov formuje misionárov Eucharistie

Svojim bratom neúnavne vštepuje lásku a úctu k Telu Pána, úctu ku kňazom a ku všetkému, čo súvisí s Eucharistiou. Prosí ich, aby všade, kam len prídu, šírili túto lásku.

Celano píše o sv. Kláre: "Aká veľká bola oddanosť sv. Kláry k Oltárnej sviatosti, ukazujú výsledky. V onej ťažkej chorobe, ktorá ju upútala na lôžko, nechala sa posadiť a prispôsobenými vankúšmi držať vyrovnaná. Tak sedela a zhotovovala cenné plátna. Z nich zhotovila viac ako päťdesiat korporálov, uzatvárala ich do hodvábnych a purpurových búrz a určovala ich pre rôzne kostoly v assiskom okolí" (Celano: Klára 28). Žiak sv. Františka ostal v priebehu dejín verný dedičstvu a odkazu Otca a dostalo sa mu pocty v podobe mnohých eucharistických zázrakov a hnutí. Spomeňme si len na eucharistický zázrak sv. Antona Paduánskeho.

19

Známy páter Martin z Kochemu, kapucín, už pred viac ako dvesto rokmi vychovával k aktívnej účasti na omši. Od sv. Vavrinca z Brindisi, cirkevného učiteľa, poznáme mysticky prežité slová "Svätá omša je mojím nebom." Kapucín Jozef z Ferma zaviedol štyridsaťhodinovú pobožnosť. Spomeňme si tiež na sväté prijímanie rodín, šírené eucharistickým hnutím. Z rodinného pokladu eucharistickej zbožnosti by mali čerpať aj terciári.

 

IV. Eucharistia v živote terciára

1. Ako František verme v pravú a stále účinnú Kristovu prítomnosť v Eucharistii

Je tu skutočne prítomný, obnovuje svoju obetu, čaká na ľudí, aby ich sýtil. Svätý Arský farár zmenil svoju farnosť eucharistickým kultom. Mal charizmatické dary, ako svojim farníkom vštepiť presvedčenie o Kristovej prítomnosti. Raz opakoval v päťminútovej kázni iba slová: "Je tu." A obsah tejto vety už poslucháči nikdy nezabudli.

2. Viera v Eucharistiu má prenikať celý náš život

V našej novej regule stojí: "Svetskí františkáni nech sa zúčastňujú na sviatostnom živote Cirkvi, zvlášť Eucharistie. Nech sa zapoja do liturgickej modlitby podľa niektorej z foriem, ktoré Cirkev predkladá. Tým obnovujú tajomstvo Kristovho života" (Reg 8).

Eucharistia je stredom nášho serafínskeho života. Jej slávenie, ako už samotné slovo Eucharistia vyjadruje, je neustála vďaka, vďaka Otcovi a najvyššia forma Božej oslavy. Preto vo svätej Eucharistii vidíme prameň a najvyšší vrchol svojho života a modlitby, vrúcnosti, ohňa a zanietenia. Je pre nás samozrejmosťou zúčastňovať sa na nej čo najčastejšie. Kristus nás pozýva, aby sme jedli jeho Telo a pretvárali sa naň. Ako premieňa chlieb a víno na svoje Telo a Krv, tak aj nás chce premeniť na druhého Krista. František odpovedal na Kristovu hlbokú pokoru a úžasnú lásku, ktorú prejavuje v tejto sviatosti, veľmi citlivo. Nasledujme ho aj my a snažme sa ostať malými a pokornými, aby sme sa mohli s druhými stýkať bratskejšie. Musíme s Kristom a našimi bratmi tvoriť "jeden chlieb". Naprostá oddanosť Kristovi nás má podnecovať k veľkodušnosti, aby sme už nežili len pre seba, ale dali sa celkom do služieb Kristových zámerov ku spáse sveta. Ak omša a život sa navzájom ovplyvňujú, potom pracujeme najistejšie na spáse sveta, veď sa zúčastňujeme na Kristovej obeti. Eucharistia dáva tiež vzpruhu a pomáha žiť v kresťanskej čistote. Úcta ku Kristovmu Telu nesie so sebou aj úctu k vlastnému telu i k telu iných. Sväté prijímanie posväcuje dušu i telo.

Odporúčané čítanie: Jn 6, 52-59; 2 Cel 201

'•'í   fc

Ponižujúcu sa blahosklonnosť a milostivú lásku. Túžil denne sa zúčastňovať svätej omše. Často prijímal Pánovo Telo s takou oddanosťou a zbožnosťou, že aj druhých k oddanosti strhával. Onen presvätý dej sledovával s veľkou úctou a celý sa prinášal ako obeť. A keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha s tým ohňom, ktorý na oltári jeho srdca vždy plápolal

Aj preto miloval Francúzsko, že ono milovalo Telo Pánovo a z úcty k Najsvätejšej Sviatosti si prial tam zomrieť.

Raz chcel bratov vyslať do sveta s drahocennými nádobami, aby Eucharistiu dôstojne uložili vláde tam, kde by videli, že cena nášho vykúpenia sa nedôstojne uchováva.

Tak chcel, aby sa kňazským rukám, ktorým je daná taká veľká moc - konať túto sviatosť-preukazovala veľká úcta. Často hovorieval: "Keby som náhodou stretol svätca prichádzajúceho z neba a súčasne chudobného, prostého kňaza, najskôr by som vzdal úctu kňazovi a pobozkal mu ruku a potom by som sa svätcovi ospravedlnil: Pozhovej, lebo ruky tohto kňaza sa dotýkajú Slova života a tým majú moc nad niečím, čo presahuje všetko ľudské."

(2 Cel 201)

Rozhodnutie: Zintenzívniť svoju úctu a lásku, svoj osobný vzťah k eucharistickému tajomstvu.

Živá, úctyplná láska a viera nás musí prenikať zvlášť dnes, keď sa takým úžasným prevratom v Cirkvi môže dotýkať Pánovho Tela aj nekňaz. V mnohých krajinách sa prijíma Pánovo Telo na ruku, neraz smieme odniesť Pánovo Telo chorému. Ako ľahko by sme mohli zovšednieť v úcte k nemu! Ako by nás naopak ten obnovený starokresťanský vzťah k Eucharistii mal napĺňať vďačnosťou, keď nášho Pána smieme nielen sami takto prijímať, ale tiež aj iným podávať!

B. ŽIVOT CHUDOBY A SEBAZÁPORU

"Vo všetkom sa chcel celkom podobať Kristovi, ktorý visel na kríži - chudobný, trpiaci, nahý" (Väčšia legenda, 14, 4).

"Kým Boží Syn žil na zemi, nikdy sa neodchýlil od svätej chudoby. Aj svätý František šiel v Kristových šľapajach a kým žil, nikdy sa neodklonil od svätej chudoby, ktorú si pre seba a svojich bratov vyvolil. Neodklonil sa od nej ani životom, ani učením" (Klára: Odkaz 10). "Ako pútnici a cudzinci na tomto svete, ktorí slúžia Bohu v chudobe a pokore, nech s dôverou žobrú o almužnu. Nepatrí sa, aby sa za to hanbili, lebo aj Pán sa pre nás stal chudobný na tomto svete" (Nepotvrdená regula).

V škole svätého Františka sa učíme:

životu v Kristovej chudobe (4. lekcia);

láske k ukrižovanému Kristovi (5. lekcia).      

20

21

ŽIVOT V KRISTOVEJ CHUDOBE

Od začiatku svojho obrátenia je František silno priťahovaný k chudobe. Tá je jeho prvým náboženským ziskom na ceste nového života. U Krista sa učil chudobe a v evanjeliu ju objavoval ako svoj nový spôsob života.

I. Objav chudoby

1. Bemardone - syn bohatého kupca

Jeho rodičia boli zámožní mešťania. V otcovom obchode bol František vľúdnym, sympatickým obchodníkom, ale peniaze, ktoré ľahko získal, tiež zase ľahko míňal (pórov. 1 Cel 2).

Veľkoryso rozdával almužny, avšak zväčša míňal peniaze na ľahkomyseľné účely. Jeho bohatí a zhovievaví rodičia mu dovoľovali všetky výstrelky a bláznivé nápady. František bol dieťaťom, ktorému sa plnili všetky priania.

2. Neuspokojený a prázdny '       t

Práve s týmto obchodníkom a týmto mladíkom zahľadeným do seba a svojho bohatstva, mal Boh zvláštny úmysel; povoláva ho na veľkú úlohu. Aby ho však priviedol tam, kde ho chcel mať, začal ho odpútavať od jeho snov. František ochorie a po tejto chorobe už nemá radosť z prírody, ktorú tak miloval. Nový sen nadchne jeho srdce: vojenská sláva! Ale v Spolete ho Boh zadrží: Hlad po sláve a cti sa mu zrazu sprotivia. Opäť hľadá zabudnutie v užívaní, slávnostiach a piesňach, ale jeho srdce už pri tom nie je.

3. Zamilovaný do "nevesty"

Tak spôsobil Boh prázdnotu v jeho srdci a zároveň ju vyplnil novým snom, vzrastajúcim záujmom o chudobu. Ten vnuká Františkovi nové nápady. Rastie jeho láska k chudobným; svoju výzbroj daruje chudobnému vojakovi. Raz večer vidí vo sne akýsi palác a okúzľujúcu nevestu. Odíde do Ríma a robí prvé pokusy v úlohe žobráka. Stále viac poznáva vo svojom sne o neveste chudobu, obdivuhodnú, pohŕdanú Kristovu nevestu.

4. Skoncovať s minulosťou

Teraz dostávajú udalosti spád. Svojím správaním sa František stále viac odcudzuje svojim spoluobčanom, otca dráždi k odporu. Je však pevne rozhodnutý nechať sa viesť len Bohom. Preto sa zrieka otcovského dedičstva a následne začína svoj pravý život chudoby, život žobráka.

Kristus teraz vypĺňa prázdnotu, ktorá vznikla v jeho vnútri. Oslobodzuje jeho dušu, lebo bola v zajatí seba a bohatstva, štedro ho odškodňuje; za všetko, čoho sa zriekol, mu dáva:

a/Bezprostrednú vieru v Boha Otca

Spomeňme si na slová, ktoré predniesol, keď sa zriekol otcovského dedičstva: "Teraz môžem naozaj povedať: Otče náš, ktorý si na nebesiach." Prešlo to ako blesk celou jeho bytosťou. Náhle osvietenie mu dáva zakúsiť, že jediné pravé bohatstvo je v tom, že nič nemá. Tým bohatstvom je istota: mám v nebi starostlivého Otca. Bez akéhokoľvek ľudského zabezpečenia ide s piesňou na perách do neistého života a ani darebáci, ktorí ho hodili do jamy plnej snehu, nedokážu umlčať jeho jasavú pieseň. Teraz sa môže modliť lepšie ako inokedy modlitbu, ktorú ľudí naučil Ježiš: Otče náš... Teraz chápe radostné Ježišovo posolstvo: Boh sa stará o ľudí viac, ako o poľné ľalie a nebeské vtáctvo. František sa môže ukryť do Božej náruče, ako sa nechal v Assisi objať biskupom Quidom.

b/Živé poznanie chudobného a ukrižovaného Krista

Dokonalé zrieknutie sa a voľba chudoby mu dávajú vystúpiť na nový stupeň poznania Ježiša. Teraz, keď je sám chudobný, vidí František lepšie, kto je onen Chudobný a Ukrižovaný, ktorý k nemu prehovoril v kostolíku sv. Damiána. Tento Ježiš je osobou, živou bytosťou, ktorá si naozaj zvolila chudobu; zároveň je Pánom všetkej velebnosti. Už si nevie predstaviť kresťanský život bez podobnosti s týmto chudobným, ukrižovaným Kristom. Chce byť chudobný, "lebo aj Pán sa pre nás stal chudobným na tomto svete" (2 Regula 6). Táto pravda ovládne celý jeho život.

II. Dobrodružstvo chudoby

František chce pre seba a svojich úplnú chudobu navonok aj vnútorne; chudobu v prospech bratov, chudobu plnú radosti.

1. Úplná chudoba

a/Navonok

Odmieta vlastnenie, užívanie peňazí a najradšej by sa ich ani nedotýkal. Má oprávnenú obavu pred majetkom, kvôli ktorému by človek mohol zabudnúť na Boha. Keď sa niekto chcel stať bratom, radí sa s evanjeliom a žiada ho, aby všetko opustil. Bratia majú žiť z práce svojich rúk, a "ak za prácu nedostaneme mzdu, obrátime sa k stolu Pána a budeme prosiť o almužnu od domu k domu" (Odkaz 5).

"Bratia nech neprijímajú nič do vlastníctva; ani dom, ani obydlie, ani nijakú vec. Nech žijú na tomto svete ako pútnici" (Druhá regula 6).

23

František chce byť "Chudáčikom". Pocit vlastnej nepatrnosti a úbohosti pred Bohom a ľuďmi sa u neho stále prehlbuje. Celé noci sa modlí: "Môj Boh, moje všetko" alebo: "Kto si ty, Pán a Boh, Najvyšší a Najväčší; a kto som ja, úbohý červ, tvoj nehodný sluha!" - "Verím, že som ten najväčší hriešnik na svete," povedal bratovi Pacifikovi. Čím viac ide dopredu, tým viac si je vedomý veľkého milosrdenstva, ktoré mu Pán až doteraz preukázal, a tým viac sa cíti byť závislý na milosti, ktorú mu môže dať iba on. Preto opakuje radu "všetko vrátiť Bohu". Vypovedá neúprosný boj každej ješitnosti pre seba i svojich, chce mať medzi ľuďmi posledné miesto. Odtiaľ výraz "menší" a "malý", ako seba a svojich bratov nazýva.

2. Chudoba v prospech bratov

V slove "poverello" - "malý chudobný, chudáčik" je obsiahnutá aj známka bratskosti. František si volí posledné miesto len preto, aby sa dal do služieb všetkým. Preto je pokorný a nežný práve k tým najúbohejším. Hovorieval: "Myslím, že Najväčší z dobrodincov by mi započítal ako krádež, keby som nedal svoje tomu, kto to potrebuje viac ako ja" (Väčšia legenda 8).

Kto chce vstúpiť do jeho bratského spoločenstva, musí sa zbaviť všetkého v prospech chudobných.

3. Radostná chudoba

Čím viac sa zdokonaľuje, tým je slobodnejší a celkom k dispozícii Pánovi. Nič ho nezväzuje. V pozornosti voči chudobe žiari ako niekto, kto našiel poklad: "Chudoba je skrytý poklad na poli, o ktorom evanjelium hovorí: Aby sme ho mohli kúpiť, musíme všetko predať. A čo sa predať nedá, nech je pokladané za nič v porovnaní s týmto pokladom" (Väčšia legenda 7).

Chudobe dáva najvznešenejšie a najnežnejšie mená: nevesta, matka, pani, svätá chudoba. Praje si, aby si jeho bratia boli vedomí, aká je chudoba vznešená. "V tom je vznešenosť najvyššej chudoby, že vás, moji najmilší bratia, urobila dedičmi a vládcami nebeského kráľovstva. O veci nás ochudobnila, ale čnosťami obohatila" (Druhá regula 6). Chudoba je kráľovskou čnosťou pri nasledovaní Krista. Bezpečne a radostne vedie do Otcovho domu.

III. CHUDOBA SVETSKÝCH FRANTIŠKÁNOV

František mal jedinečné povolanie. Nebol viazaný rodinou, spoločnosťou, verejným životom. Preto svetský františkán nemôže jednoducho kopírovať jeho skutky. Musí skôr pátrať po duchu, ktorý oduševňoval jeho správanie a podľa tohto ducha žiť chudobu, ktorá zodpovedá jeho životnému stavu a svetským záväzkom.

Bez nej nieje možné nasledovať Krista, žiť v duchu evanjelia. Žiadny kresťan nesmie prehliadať Kristove slová: "Blahoslavení chudobní... Deti moje, ako ťažko je bohatým vojsť do Božieho kráľovstva" (Mt 10, 21). Bez chudoby nie je možný postoj dieťaťa pred Bohom Otcom (pórov. Lk 12, 16.21; Mt 6, 25-34).

Bez chudoby človek nemôže byť naplno pri Božom diele, lebo je otrokom seba samého a svojho majetku. "Hľadajte najprv Božie kráľovstvo!" (Mt6, 33) Chudoba oslobodzuje.

Bez chudoby nemôže mať kresťan celkom bratský vzťah k svojmu blížnemu. Chudoba je bratským postojom, pretože nás stavia k malým a otvára nás pre druhých.

2. Musí sa učiť byť chudobným       

a/Duch chudoby znamená:

Pred Bohom - byť si stále viac vedomý Božej veľkosti a dobroty, svojej úbohosti a stálej potreby vykúpenia. Z toho vyrastá pevná pokora a úplná odovzdanosť do rúk nebeského Otca.

Pred sebou - sústavne bojovať proti samoľúbemu "JA", ktoré chce mať vo všetkom pravdu a usiluje sa o splnenie rozmarných prianí.

Pred ľuďmi - ochota slúžiť.

Vzhľadom k hmotnému majetku - Od majetných ľudí duch chudoby požaduje považovať vlastné bohatstvo za bremeno, a používať ho primerane k svojmu stavu; užívať svoj majetok podľa prikázania lásky (Boh dáva niekomu viac, aby sa mohol deliť).

Od nemajetných ľudí vyžaduje chudoba dobrovoľne prijímať postavenie, ktoré ich robí podobnejšími Kristovi a ľahšie privádza do neba; a tiež snažiť sa dosiahnuť taký príjem, aby mohli viesť ľudsky dôstojný život.

b/Nová regula ukazuje najprv na Krista a jeho Matku a potom nabáda k správnemu duchu v časných záležitostiach

Svetskí františkáni "nech sú si vedomí, že podľa evanjelia sú iba správcami majetku, ktorý dostali pre Božie deti" (Reg 11).

V nasledujúcom (dvanástom) článku sú svetskí františkáni nazvaní ako "svedkovia budúcich dobier" s výzvou o čistotu srdca, ktorá prináša slobodu láske, ktorá slúži Bohu a bratom. Aj ďalšie články vedú terciárov k ľudskej vzájomnosti a k tomu, "aby budovali bratskejší a evanjeliom viac naplnený svet (viď Reg 13-17).

Odporúčané čítanie: Lk 6, 20-26; 1 Cel 22

Jedného dňa sa v tomto kostolíku čítalo evanjelium o rozoslaní apoštolov a svätý Boží bol tam prítomný. Hneď po sv. omši naliehavo prosil kňaza, aby mu toto evanjelium

25

ani iné peniaze, že si na cestu nemali brať ani opasok, ani tašku, ani chlieb, že si nemali brať so sebou ani palicu, ani obuv, ani dva plášte, ale že ich úlohou bolo ohlasovať Božie kráľovstvo a pokánie, zaradoval sa v Božom Duchu a povedal: "To je to, čo chcem, čo hľadám a čo chcem z celého srdca robiť." A hneď, plný radostí, chce svätý otec naplniť toto spasiteľné povzbudenie. Ani chvíľu neotáľa, aby začal žiť tak, ako práve počul. Vyzul si obuv, odložil palicu a kožený opasok zamenil za povraz. Habit si prerobil do tvaru kríža, aby v ňom križoval svoje telo s jeho neresťami a hriechmi. Bol to odev chudobný a bez ozdôb, aby neprebúdzal svetské žiadosti. Aj to ostatné, čo počul, začal konať s čo najväčšou starostlivosťou a úctou. Nebol hluchým poslucháčom evanjelia, ale čo počul, starostlivo zachovával v pamäti a usiloval sa doslova všetko plniť.

(!Cel22)

Rozhodnutie: Odpútať sa od vecí, na ktorých lipnem, a nepresadzovať svoj názor za každú cenu.

"Aký malý je peniaz, a predsa nám môže zakryť slnko!" (Joerensen: Svätý oheň)

 

5. lekcia

LÁSKA K UKRIŽOVANÉMU KRISTOVI

Nemôžeme pochopiť Františka bez toho, že by sme hovorili o kríži. "Všetky priania a túžby - či už verejne alebo skryte - upriamil Boží muž na kríž" (Celano: Kniha o zázrakoch).

I. Svätý František a kríž

1. Udalosti

a/ Kríž v kostolíku svätého Damiána

S jeho dôležitosťou sme sa už stretli. Udalosť pred krížom v kostolíku sv. Damiána vtlačila Františkovmu duchovnému životu zvláštny ráz. To, čo sa tu stalo, už má v sebe akoby v zárodku stigmy z La Verny. "Od začiatku, keď začal Ukrižovanému rytiersky slúžiť, žiarili na ňom rôzne tajomstvá kríža. Keď sa totiž na počiatku svojho obrátenia rozhodol opustiť rozkoše tohto sveta, oslovil ho v modlitbe Kristus z kríža a z úst Vykupiteľa na kríži počul slová. Od tej doby mal Pánovo utrpenie stále na pamäti. Po obrátení sa jeho duša začala rozplývať, keď milovaný hovoril. Neobliekol si azda v nadväznosti na kríž kajúce rúcho, ktoré má tvar kríža? A hoci sa toto rúcho zhodovalo s predsavzatím svätca o najvyššej chudobe, ešte viac ako chudobu vyjadrovalo tajomstvo kríža; pretože jeho duch si Vnútorne obliekol ukrižovaného Pána, chcel, aby si ho oblieklo aj navonok jeho

vojsko rytiersky slúžiť Pánovi" (Celano: Kniha o zázrakoch 2).

-

Zdalo sa, že František mal stále pred očami utrpenie Vykupiteľa a ťažko preto mohol zadržať svoje slzy a vzdychy. Zložil aj Ofícium o utrpení, ktoré sa modlila zvlášť sv. Klára. František oplakáva Kristovo utrpenie, pretože miluje ukrižovaného Pána (pórov. 2 Cel 127).

c/

Na modlitbu vyhľadával tie najdivokejšie miesta, pretože aj horské rozsadliny a divokosť krajiny mu hlásali Kristovo utrpenie; preto Carceri, Fonte Colombo, La Verna.

d/

Z lásky k Ukrižovanému trýzni svoje telo a na konci svojho života vydáva "bratovi oslovi" toto svedectvo: "Musím svojmu telu dosvedčiť, že vždy poslúchalo a v ničom sa nešetrilo; naopak, bez meškania plnilo všetky moje príkazy. Nebálo sa námah, nevyhýbalo sa ťažkostiam, keď šlo o poslušnosť duši. Ja i moje telo sme sa zhodli v tom, že sme zhodne slúžili Kristovi, Pánovi" (2 Cel 211).

e/

Keď František oslepol a na celom tele trpel hroznými bolesťami, ktorýsi brat sa mu ponúkol, že mu prečíta úryvok z evanjelia. František na to odpovedal: "Moji milí bratia, nijaká kniha ma neteší tak, ako spomienka na utrpenie môjho Vykupiteľa; tu nachádzam trvalý predmet svojich rozjímaní. A keby som žil celé storočia, nepotreboval by som iné čítanie."

Stáva sa živou kópiou Ukrižovaného. "Svojou vytrvalosťou v kríži si zaslúžil povzniesť sa až k najvyšším duchom. Lebo stále visel na kríži, nevyhýbal sa žiadnej námahe a nijakej bolesti, len aby na sebe stále plnil Božiu vôľu" (1 Cel 115). Na sviatok Svätého kríža sa odvážil modliť túto modlitbu: "Pane Ježišu, prosím ťa o dve milosti pred svojou smrťou; najprv: aby som z tej bolesti, ktorú si ty, môj dobrotivý Ježiš, musel vytrpieť, pocítil toľko, koľko sa dá. A potom, aby som vo svojom srdci pociťoval, nakoľko je to možné, bezhraničnú lásku, ktorou ty, Boží Syn, horíš a ktorá ťa primäla toľko dobrovoľne trpieť za nás, úbohých hriešnikov."

Kristus splnil jeho želanie a vtlačil do jeho rúk, nôh a do jeho boku svoje rany. Tak sa František stal podobný ukrižovanému Kristovi, tak s ním visel na kríži.

Význam týchto udalostí

Ukrižovaný Kristus uchvátil celú Františkovu bytosť. Stretávame sa tu s tajomstvom utrpenia a so základným zákonom kresťanského povolania.

a/'Tajomstvo utrpenia

Pre čisto ľudskú predstavu ostáva utrpenie nepochopiteľné. Je nevyhnutným dôsledkom hriechu. Hriech vnáša do Božieho poriadku chaos, človeka vnútorne rozdeľuje, poburuje ho proti sebe samému, a aj v prírode môže spôsobiť katastrofy. Ale toto utrpenie neodstraňuje hriech. Utrpenie vykupuje iba vtedy, ak je prijímané a trpené s láskou. Tak milovať však človek nieje schopný sám zo seba. Iba dokonalý Boží Syn, ktorý nemal s hriechom nič spoločné, mohol preklenúť túto priepasť a premeniť utrpenie svojich bratov na lásku. Na prijatie toľkého utrpenia bola potrebná taká láska, akej bol schopný iba Boh. František náhle spoznal túto úžasnú Božiu dobrotu; zapôsobila na neho do takej miery, že sa nechal s Kristom pribiť na kríž. V zajatí lásky trpiaceho Pána šiel za Božím volaním, ktoré nabáda všetkých ľudí, aby trpeli s ním. František veľmi dobre pochopil Božie rozhodnutie pripodobniť sa hriešnikom a vnútorne rozvráteným ľuďom a bol otrasený smrťou, ktorú Boh vzal na seba na kríži pre ľudské utrpenie a biedu. František nás učí uznávať v Božom utrpení Prozreteľnosť, ktorá nás chce spojiť s vykupiteľským utrpením Krista.

b/Podobnosť s Kristom

Kristus kráča prvý na tejto ceste všetkých kresťanov. "Kristus musel trpieť, aby vošiel do slávy" (Lk 26, 30). "Nie je žiak nad učiteľa" (Mt 10, 24). Potom, ako Kristus zomrel na kríži, niet k Otcovi inej cesty ako krížovej. Niet inej možnosti ako pripodobniť sa Kristovi ukrižovanému a zmŕtvychvstalému. Touto cestou spásy František prešiel. Vyjadruje to tiež v známom rozprávaní o dokonalej radosti: "A preto vedz, brat Leo, že nad všetky milosti a dary Ducha Svätého, ktoré Kristus udeľuje svojim priateľom, je premáhať seba samého a pre Kristovu lásku ochotne znášať bolesť, krivdy, potupu, nepohodlie; pretože žiadnymi inými darmi sa nemôžeme chváliť, lebo nie sú naše, ale od Boha. Preto hovorí apoštol: čo máš, čo by si nemal od Boha? A ak si to dostal od neho, prečo sa tým chváliš, akoby si to mal sám od seba? Ale môžeme sa chváliť krížom, súženiami a protivenstvami, pretože sú naše, ako vraví apoštol: Nechcem sa chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista" (Kvietky 7). Tento text azda najlepšie vysvetľuje lásku sv. Františka k Ukrižovanému a jeho vôľu podrobiť sa mu. Kristus nám svojím utrpením a smrťou umožňuje, aby sme svoje utrpenie urobili hodnotným a plodným. Dáva zmysel nášmu utrpeniu. Utrpenie už nevedie do slepej uličky; môže sa premieňať na lásku. Musí však byť prijaté slobodne a dobrovoľne, ako ho vzal na seba Kristus. Keď sa František dobrovoľne delil o kríž s Kristom, stal sa tým najužším spolupracovníkom Vykupiteľa sveta.

1. Je možná láska ku krížu?

Napodobňovanie Františkovej lásky ku krížu sa zdá na prvý pohľad nemožné. Nejde však o napodobňovanie vonkajšieho spôsobu správania sa sv. Františka. Máme sa snažiť o jeho ducha, ktorý je Kristovým duchom. Život nám poskytne dostatok príležitostí, lebo utrpenie je skutočnosťou, ktorej nikto nemôže uniknúť. František nás učí vidieť v ňom prostriedok na spojenie s vykupiteľským krížom Krista.

2. Ako získať tohto ducha?

a/Láskou k ukrižovanému Kristovi

Rozjímanie o utrpení Pána, o jeho láske a dobrote sa majú stať naším každodenným chlebom. Azda sa nenaučíme trpieť podobne, keď hľadíme ako trpel Kristus? Príležitostí na to je mnoho: svätá omša, na ktorú sme denne pozvaní, nám dáva znovu prežívať udalosti na Kalvárii; krížová cesta, táto františkánska pobožnosť; obraz kríža, s ktorým sa tak často stretávame na svojich cestách a v našich domácnostiach, a ktoré zdravíme modlitbou sv. Františka: "Klaniame sa ti..." Úcta k piatim ranám Pána Ježiša, spytovanie svedomia a sviatosť zmierenia, chvíle keď si uvedomujeme svoje hriechy a potrebu pokánia.

b/Živou vierou v tajomstvo kríža

Aby nás Boh vyliečil z hriechov, vybral si krížovú cestu. Nemá zmysel o tom špekulovať. Jednoducho sa odovzdajme tejto spásnej Božej ceste, darujme Bohu plnú dôveru a svoj súhlas jeho plánom a prosme o rozmnoženie viery.

c/Prijímaním utrpenia

Každodenné námahy všedného života napomáhajú rast obetavosti. Naučme sa nebáť skúšok, ktoré Boh dopúšťa na nás a našich drahých. Nenechajme sa zlomiť fyzickým alebo duševným utrpením. Nesme svoje utrpenie veľkodušne a snažme sa vidieť v ňom pozvanie Majstra, aby sme mali účasť na jeho kríži. Nová Regula hovorí o svetských františkánoch: "Zjednotení s vykupiteľskou poslušnosťou Ježiša, ktorý vložil svoju vôľu do Otcových rúk, nech verne plnia svoje stavovské povinnosti v rôznych okolnostiach života. Nech nasledujú chudobného a ukrižovaného Krista ako jeho svedkovia i v ťažkostiach a prenasledovaniach" (Reg 10).

d/Radostným utrpením

Pre Františka je to dokonalá radosť. Aj my k tomu dozrejeme, ak miesto šomrania budeme Pánovi za každú námahu ďakovať. Mali by sme to začať s malými vecami. Utrpenie sa nám tak stane milosťou, možnosťou dokazovať Bohu svoju lásku a spolupracovať na spáse ľudí. Náš rád je kajúcim rádom.

Odporúčané čítanie: Mk 15, 21-28; 1 Cel 94-95

28

29

na mieste, ktoré sa volá La Verna. Tu mal od Boha videnie: videl pred sebou muža v podobe Serafina so Šiestimi krídlami, ktorý visel na kríži s rozopätými rukami a nohami pri sebe. Dve krídla mal zdvihnuté nad hlavu, dve boli rozopäté k letu, dve zahaľovali telo. Keď blažený služobník Najvyššieho zbadal zjavenie, bol plný údivu, ale nevedel si vysvetliť, čo by malo toto zjavenie znamenať. Prenikla ho veľká blaženosť a zmocnila sa ho ešte väčšia radosť, keď spozoroval milostiplný pohľad Serafina, ktorý bol neopísateľne krásny. Ale jeho ukrižovanie a horkosť jeho utrpenia napínali Františka hrôzou. Bol zároveň smutný a radostný; blaho a bolesť sa v ňom striedali. Plný nepokoja premýšľal, čo by malo toto zjavenie znamenať, a v túžbe pochopiť jeho najvnútornejší zmysel bol plný úzkostí. Zatiaľ, čo rozumom stále nemohol do zmyslu zjavenia preniknúť a jeho úžasnosť a neobvyklosť zamestnávali jeho srdce, začali sa na jeho rukách a nohách ukazovať znamenia klincov takým spôsobom, ako ich krátko predtým videl na ukrižovanom mužovi.

95. Jeho ruky a nohy ako by boli v prostriedku prebodnuté klincami, pričom sa hlavičky klincov objavili na rukách na vnútornej a na nohách na hornej strane, na druhej strane boli zasa stopy hrotov. Znamenia boli totiž na vonkajšej strane rúk guľaté, na vnútornej podlhovasté. A bolo vidieť kúsok mäsa, ktorý prečnieval, ako by to boli skrivené, ohnuté konce klincov. Rovnako boli vtlačené klince na nohách. Aj pravý bok bol akoby prebodnutý kópiou a bola v ňom akoby zjazvená rana, z ktorej často tieklo toľko krvi, že jeho habit aj nohavice boli nasiaknuté jeho svätou krvou.

Ako málo bolo tých, ktorí mohli ranu v boku vidieť, kým ukrižovaný služobník ukrižovaného Pána žil! Šťastný Eliáš, ktorý túto ranu ešte za svätcovho života čo najpresnejšie prezrel. Nemenej šťastný bol Rufín, ktorý sa jej mohol vlastnými rukami dotýkať. Raz, keď trel prsia svätého Otca, skĺzla mu ruka, ako sa môže ľahko stať, k pravému boku. A tak sa náhodou dotkol drahocennej jazvy. Tento dotyk spôsobil svätcovi nemalú bolesť. Odstrčil Rufínovu ruku a hlasno zvolal, aby mu to Boh odpustil.

František totiž s najväčšou úzkostlivosťou skrýval sväté rany pred cudzími Aj pred najbližšími ich skrýval s veľkou opatrnosťou, takže aj bratia, ktorí s ním stále boli a boli najoddanejšími učeníkmi, dlhú dobu o tom nevedeli

(!Cel94-95)

Rozhodnutie: Často rozjímajme o Pánovom umučení a z lásky k Ukrižovanému sa dokážme niečoho zrieknuť.

C. ŽIVOT S CIRKVOU

"Odporúčam... aby synovia uznávali dobrodenia svojej Matky a aby vždy a vo všetkej duchovnej úcte kráčali v jej šľapajach. Pod jej ochranou nenastane v ráde poľutovaniahodný vývoj... Naša svätá Matka bude sama vo svätej horlivosti dbať o česť našej chudoby a nedovolí, aby sa niekedy stratilo naše smerovanie k pokore a naša pieseň o poslušnosti... Udrží v nás pevné putá lásky a pokoja, ťažké tresty uvalí na tých, čo spôsobujú rozbroje. Pod jej pohľadom bude kvitnúť sväté a dôsledné zachovávanie evanjelia" (Zrkadlo dokonalosti 78) i, ., -

"M"

sme vo všetkých časoch boli poddaní a podriadení svätej Cirkvi, vytrvali v katolíckej viere a zachovávali chudobu, pokoru a sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, ako sme to pevne sľúbili" (Potvrdená regula 12).

Škola svätého Františka nás vedie v bratskom spoločenstve do svätej Cirkvi, aby sme v nej nachádzali dobré prostredie na rozvíjanie evanjeliového ideálu Kristovej lásky, chudoby, vzájomnej lásky a apoštolátu. Tak sa zamyslíme nad tromi témami. Sú to: LÁSKA K CIRKVI (6. lekcia), BRATSKÉ SPOLOČENSTVO (7. lekcia) a VYDÁVANIE SVEDECTVA (8. lekcia).

 

6. lekcia

LÁSKA K CIRKVI

Známy protestantský dejepisec Sabatier píše: "Veľkou originalitou svätého Františka bolo jeho katolícke zmýšľanie... Cirkev bola jeho duchovným domovom a on zrejme pochopil, že každý pokrok v duchovnom živote je poznačený jej vplyvom. Vedel, že napreduje, a tiež že Cirkev na neho čaká na každej zákrute, aby mu ponúkala túžbu, silu i program na ďalší postup. Viac ako ktokoľvek iný sa František cítil byť synom tejto znamenitej výchovy; synom, nie otrokom. Ona konala, aj on konal a celé jeho počínanie bolo v určitom zmysle výsledkom tejto spolupráce... Ešte raz: bolo by absurdné robiť z Františka revolucionára alebo protestanta. Ale bolo by rovnako nepravdivé vidieť v tomto mužovi iba jednoduché echo autority alebo človeka, ktorý sa zriekol svojho vlastného svedomia."

Láska k Cirkvi je naozaj charakteristickým znakom sv. Františka a jeho spirituality.

l. Františkov vzťah k Cirkvi

1. Objav Cirkvi

Ide vlastne o znovuobjavenie, lebo František vstúpil medzi pravdy, ktoré poznal už od detstva; vstúpil však do nich novým spôsobom. Pretože poznal Boha ako Otca a Krista ako svojho veľkého brata, objavuje aj Cirkev ako veľkú rodinu.

a/Jeho povolanie je cirkevné

František len pomaly spoznával plný zmysel Kristovho volania z kríža v kostolíku sv. Damiána: "Choď, oprav môj dom" (dom, latinsky ecclesia, znamená kostol, ale aj Cirkev). Pri práci na kaplnke prichádzal k stále jasnejšiemu presvedčeniu, že ho Boh volá do služby Cirkvi. Keď ho jeho otec chce predvolať pred občiansky súd, dokonca odmietne civilných sudcov a chce byť súdený assiským biskupom. Odkladá svoje občianske šaty a ukrýva sa do záhybov biskupovho plášťa. Toto gesto je symbolom jeho podriadenosti Cirkvi. Pochopil, že Cirkev je to pravé miesto pre rozvoj jeho povolania.

30

31

Keď za ním prichádzalo stále viac bratov, aby žili spolu s ním, začal František starostlivo rozmýšľať, ako túto úrodu zachovať a ako by ako jedna rodina mohli byť všetkým na osoh.

Rozhodol sa: "Poďme k svätej rímskej Cirkvi, našej Matke; oznámme pápežovi, čo s nami robí Pán, aby sme plnili jeho vôľu a v súlade s jeho príkazmi pokračovali v tom, čo sme začali" (2 Cel 23; Legenda troch druhov 12, 46).

František si bol vedomý svojej slabosti a nedostatku skúseností a preto sa utieka k Cirkvi. Jeho jednoduchosť, duch podriadenosti víťazí nad rozvážnosťou rímskych prelátov.

2. Žije v Cirkvi a pre Cirkev

František nemohol žiť len tak na okraji Cirkvi, ako to bolo za jeho čias. Pre neho Cirkev znamená pápeža a rímsku kuriu, biskupov, kňazov, kresťanský ľud.

a/Pápež a rímska kúria

Kto by mohol spočítať prejavy úcty, oddanosti a lásky, ktoré preukazoval "pánovi pápežovi"? Obracia sa na neho so svojimi ťažkosťami. Raz v období krízy v ráde prežíva František skutočnú drámu. Je presvedčený, že je povolaný samým Bohom. Tu však prichádza Cirkev a prosí ho, aby zmiernil svoj ideál a urobil ho reálnym. Je to pre neho ťažká skúška a vnútorný boj. Ale on nikdy nestratil vieru v Cirkev a lásku k pápežovi. Naopak. Z obavy, aby nebol príliš na ťarchu Otcovi kresťanstva, prosí ho, aby určil kardinála, ktorý by sa v jeho mene ujal rádových záležitostí. Do reguly vkladá osobitnú kapitolu, že jeho rád bude mať vždy kardinála - ochrancu a usmerňovateľa, ktorý mu bude pomáhať, aby ostal celkom podriadený Cirkvi.

b/Biskupi

Už sme sa zmienili o Františkovom priateľstve s biskupom Quidom z Assisi. František vie, za čo všetko mu vďačí. "Od začiatku môjho obrátenia vkladal Pán do úst biskupa z Assisi slová, ktorými mi radil a posilňoval ma v Božej službe; a keď rozmýšľam o veľkej dôstojnosti cirkevných predstaviteľov, chcem milovať a ctiť si nielen biskupov ako svojich predstavených, ale to isté chcem robiť aj tým najchudobnejším kňazom" (Legenda o sv. Antonovi 15).

Biskupi pre Františka znamenali Cirkev. V žiadnej diecéze nechce kázať bez dovolenia miestneho biskupa. "Raz prišlo niekoľko bratov, aby mu predniesli svoju sťažnosť: Otče, biskupi nám často nedovolia kázať, a niekedy musíme na nejakom mieste čakať aj niekoľko dní, kým môžeme hlásať Božie slovo. Pre spásu duší by bolo užitočné vymôcť v tejto veci od pána pápeža privilégium. - František im odpovedal: Vy, menší bratia, nehľadáte Božiu vôľu a zabraňujete mi obracať svet, ako sa páči Pánovi. Najprv chcem získať prelátov pokorou a úctou. Keď uvidia náš svätý život a našu pokornú úctu k ich osobe, budú vás sami prosiť, aby ste kázali a obracali ľud. Tak budete ľahšie viesť veriacich svojimi radami ako privilégiami, ktoré by vás mohli urobiť pyšnými" (Legenda o sv. Antonovi 115).

verným svätej rímskej Cirkvi" (Legenda o sv. Antonovi).

Spomeňme si aj na udalosť pred biskupom z Immoly. František nehľadí na Cirkev ako na niečo duchovného, neviditeľného. Cirkev je pre neho tá, ktorá je vedená biskupmi.

c/Kňazi

Nedostatok svätosti u duchovenstva za Františkových čias čiastočne vysvetľuje ducha odporu voči kňazom, ako sa prejavuje v reformných hnutiach. František píše o kňazoch: "K nim a ku všetkým budem mať úctu, budem ich mať rád a budem im preukazovať česť ako svojím pánom. A nebudem sa zaujímať o ich hriechy, pretože oni sú mojimi pánmi a ich prostredníctvom poznávam Božieho Syna. Aj keby ma prenasledovali, budem sa na nich obracať" (Odkaz 3). "Všetkým kňazom preukazoval náležitú úctu. Pretože sám sa chystal prijať apoštolské poslanie, bol celkom preniknutý katolíckou vierou a vždy plný úcty k Božím služobníkom a k Božej službe" (2 Cel 8). Jeho postoj ku kňazom sa dá zhrnúť do slov: viera, láska, úcta, pomoc.

d/Kresťanský ľud

"František hlásal jednotu a vieru v rímskej Cirkvi. Snažil sa, aby sa udržiavala viera svätej rímskej Cirkvi, aby bola v úcte a aby sa podľa nej žilo. Lebo iba v nej je spása a záchrana pre všetkých" (1 Cel 62). Je úplne zameraný na službu kresťanskému ľudu. Cíti sa zodpovedným za všetkých. Pretože nemôže ísť všade, píše všetkým veriacim list, aby im pripomenul veľkosť ich povolania ako detí Boha a Cirkvi. Začiatok znie: "Všetkým zbožne žijúcim kresťanom, klerikom i laikom, mužom i ženám, všetkým, ktorí bývajú po celom svete oznamuje brat František, váš služobník a poddaný, úctivú poslušnosť, pravý pokoj z neba a úprimnú lásku v Pánovi. Pretože som služobníkom všetkých, mám povinnosť slúžiť všetkým slovami môjho Pána plnými vône." Jeho silnou túžbou bolo vidieť všetkých ľudí spojených do jednej veľkej rodiny: "Prosíme všetkých, ktorí chcú vo svätej katolíckej a apoštolskej Cirkvi slúžiť Bohu, nášmu Pánovi a klérus všetkých stupňov, kňazov, diakonov, subdiakonov, exorcistov, lektorov, ostiárov a všetkých duchovných, všetkých rehoľníkov a rehoľníčky, všetky deti, chlapcov, dievčatá, chudobných a núdznych, kráľova kniežatá, remeselníkov, roľníkov, služobníkov aj pánov, všetky panny, slobodných aj manželov, prostých, mužov i ženy, všetkých nedospelých a dospievajúcich. Vytrvajme spoločne v pravej viere a v pokání, lebo bez nej nemôže byť nikto spasený" (Nepotvrdená regula 23).

32

33

II. František - muž Cirkvi

1. Čím bol

Uvedené citáty nám ukazujú Františkovu úplnú podriadenosť Cirkvi. Je smelým reformátorom bez bludov, revolucionárom bez strhujúcich plánov na prevrat, tým viac oddaný Cirkvi, čím jasnejšie odhaľuje jej nedostatky; tým pokornejší a diskrétnejší, čím smelšie vystupuje. Tak ostal Chudáčik z Assisi silný vo viere, láske a úcte k Cirkvi. V tomto nám ostáva vzorom pre všetky časy, hoci pod ťažkopádnosťou a opatrnou múdrosťou svojej Matky si mnoho vytrpel.

2. Mohlo to byť aj ináč

Kresťanstvo 13. storočia bolo vnútorne ťažko choré a zo všetkých strán sa dvíhali hnutia obnovy. Čas ich poznačil silnou túžbou po čistote a svätosti. Katari, Albigenci, chudobní Humiliáni, Valdénci, tí všetci boli spočiatku, dalo by sa povedať, zbožní. Nemali v úmysle nič iné, len nasledovať príklad Krista a apoštolov. Aj oni si zvolili pokánie, chudobu, pokoru, lásku a pokoj. Aj oni chodili bosí a žobrali. Aj oni hlásali návrat k evanjeliovému životu. A čím sa stali? Tvrdošijnými a pyšnými bludármi, fanatickými zvodcami, ktorí pod zámienkou obnovy sveta viedli svet do chaosu. Prečo? Chýbala im viera, láska a pokora a preto nezvládli pohoršenie Cirkvi. Napokon sa vzbúrili proti pápežovi, biskupom, kňazom a kresťanskému ľudu.

František sa mohol stať tým, čím oni: zakladateľom sekty, silným kritikom Cirkvi, zvlášť v tej kritickej dobe, keď bol dramaticky napádaný. Zostal však milujúcim synom Cirkvi.

3. Prečo to bolo tak?

Je to vecou hlbokej viery. V pápežovi, biskupoch, kňazoch a veriacich vidí František Krista. Z takého jasného nadprirodzeného hľadiska sa nevedomky dostáva s úžasne katolíckym zmýšľaním k pravde. V Cirkvi spoznal jedinú, Bohom vyvolenú cestu, ako sa k nemu dostať. Videl v nej Kristovo tajomné telo. Pokladal by za tragický nezmysel odlúčiť sa od živého tela pod zámienkou, že ho tak bude môcť lepšie liečiť. Čo sa stane s ratolesťou, ktorá je odlomená od koreňa, čo s údom, ktorý je odrezaný od tela? Aj ten, kto sa odlučuje od tela Cirkvi, je odsúdený na rozklad a stane sa tak nákazou pre iných. Ako potom hovoriť o uzdravovaní, obnove, budovaní? K Cirkvi prechováva František rovnakú lásku ako ku Kristovi. Nazýva ju svojou matkou. Celý jeho život svedčí o tejto detinskej príchylnosti k Cirkvi. Rovnakým dojmom pôsobia jeho spisy: "Brat František sľubuje poslušnosť a úctu pánovi pápežovi Honóriovi a jeho právoplatným nástupcom práve tak ako rímskej Cirkvi" (Druhá regula 12).

Hlavnou starosťou jeho života bolo byť v živom spojení s Cirkvou; myslieť ako ona, veriť, modliť sa, žiť, konať s ňou, (Sentire cum Ecclesia - myslieť s Cirkvou). Pretože František pochopil tajomstvo Cirkvi, stal sa prívodným potrubím, ktorým tiekol život aj iným. Obnovil Cirkev, ako to od neho žiadal Kristus v kostolíku sv. Damiána. Cirkev zo svojej strany zasa prijala vieru tohto svätca a na jeho službu odpovedala. Podporila ho, múdro a prezieravo ho viedla. Jeho službu urobila plodnou. František si tak zaslúžil čestný titul: Vír catholicus - muž úplne katolícky.

III. Svetský františkán v Cirkvi

1. Požiadavka reguly

-H

Pápež Lev XIII. hovorí: "Duch sv. Františka je vynikajúcim spôsobom kresťanský duch a pozoruhodne sa hodí pre všetky časy a všade." V novej regule máme niekoľko miest, ktoré hovoria o vzťahu k Cirkvi. Tak čítame: "Svetskí františkáni nech hľadajú v bratoch, vo Svätom písme, v Cirkvi a v liturgických úkonoch živú a pôsobivú Kristovu osobnosť" (Reg 5).

"Svätým Františkom inšpirovaní a spolu s nim povolaní k obnove Cirkvi nech sa dôsledne usilujú o život v plnom spoločenstve s pápežom, biskupmi a kňazmi a s dôverou nech podporujú otvorený a apoštolský účinný dialóg" (Reg 5).

"Miestne bratské spoločenstvo má byť výsadným miestom pre rozvoj cítenia s Cirkvou" (Reg 22). Ą,

2. Ako tieto požiadavky realizovať? |

a/Postojom viery

"Verím v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev...", vyznávame v Kréde. Cirkev je tajomstvo, Kristovo tajomstvo všetkých čias; tajomstvo Krista, ktorý vedie všetkých ľudí k jednote svojho tajomného tela. Pápež, biskupi, kňazi a veriaci tvoria jednu veľkú rodinu, Boží ľud. Preto sa musíme najskôr modliť o milosť, aby sme v tejto viere zostali verní a vyvodzovali z nej dôsledky pre každodenný život.

b/Postojom lásky if 1/ Životom v Cirkvi •

S najväčšou oddanosťou majú milovať a ctiť svätú rímsku Cirkev. Všetko, čo sa týka Cirkvi, týka sa osobne nás. V dobrom i zlom musíme sa cítiť solidárni so svojimi bratmi a sestrami na celom svete.

21 Životom z Cirkvi

Cirkev je učiteľkou pravdy a života. Terciár si má utvárať svoj úsudok podľa cirkevného učenia (Encykliky, kázne...), znalosť viery prehlbovať čítaním a štúdiom.

3/ Životom pre Cirkev

Pápež Pius XII. hovorí: "V kostole sv. Damiána počul serafínsky Otec hlas Ukrižovaného, ktorý ho pohol k tomu, aby obnovil jeho dom, ktorému hrozilo zrútenie. Hájiť Cirkev, podporovať Cirkev - to bola pálčivá starosť sv. Františka z Assisi. Buďte, milovaní synovia, hodní svojho otca a učiteľa. Chceme nimi byť?

Tak sa majte k dielu podobne aj vy, milovaní synovia. Ježiš k nám volá ústami svojho, i keď nehodného nástupcu... Pomôžte svetu! Podoprite Cirkev!" (Reč 1. 7. 1956)

Je potrebné žiť pre Cirkev vo farnosti a ochotne ponúkať svoje služby (pórov. Reg 13, 14,15, 17).

Odporúčané čítanie: Mt 16,13-19; 2 Cel 16-17

16. Keď sa František so svojimi prvými bratmi predstavil pápežovi Inocentovi a prosil ho o schválenie reguly pre svoj spôsob života, povedal pápež, ktorý poznal, že Františkove pravidlá sú nad ľudské sily: "Modli sa, môj synu, ku Kristovi, aby nám skrze teba oznámil svoju vôľu. Až ju spoznáme, budeme s tvojím želaním bez starostí súhlasiť." Svätec ochotne poslúchol príkaz najvyššieho Pastiera a plný dôvery sa ponáhľal ku Kristovi; vrúcne sa modlil a aj bratov vyzval, aby sa k Pánovi vrúcne modlili Skrátka: pri modlitbe dostal odpoveď. Kristus mu ju v dôvernom rozhovore vyjavil: "František, "povedal Pán, "takto prehovoríš k pápežovi: Na púšti žila chudobná, ale krásna žena. Pre jej pôvab si ju zamiloval sám kráľ. S radosťou si ju vzal za ženu a splodil s ňou prekrásnych synov. Keď, dobre vychovaní, vyrástli, povedala im matka: Milé deti, nehanbite sa za to, že ste chudobní, všetci ste synmi veľkého kráľa. Bez obáv choďte na jeho dvor a žiadajte, čo potrebujete. Keď to povedala svojim synom, radovali sa. Spoliehali sa na to, že sú kráľovského pôvodu, vedeli, že sú budúcimi dedičmi a každé strádanie pokladali za bohatstvo. Statočne sa predstavili kráľovi a nebáli sa jeho pohľadu - veď sa mu veľmi podobali. Keď kráľ videl, ako veľmi sa mu podobajú, pýtal sa ich, čí sú synovia. Keď ho uistili, že tej chudobnej ženy na púšti, kráľ ich objal a povedal: Ste moji synovia a dedičia. Nebojte sa. Keď pri svojom stole sýtim cudzích, čím spravodlivejšie je sýtiť tých, ktorým podľa práva patrí celé dedičstvo. Kráľ žene prikázal, aby všetky deti poslala na jeho dvor, aby ich tam živil. "

Toto zjavenie naplnilo Františka radosťou a hneď o ňom svätého Otca informoval.

17. Touto ženou bol František, pretože splodil mnoho znamenitých synov. Púšťou je svet, v jeho dobe neobrobený a neúrodný v umení čností. Statočným a nádherným pokolením synov je čnosťami ozdobené množstvo bratov. Kráľom je Syn Boží, ktorému sa svätou chudobou podobajú. Pri stole tohto kráľa sa živia bez toho, že by sa pre svoju prostotu červenali; celkom oddaní nasledovaniu Krista živia sa almužnami a sú presvedčení, že výsmech im zadovažuje slávu.

Pán pápež bol týmto podobenstvom udivený a poznal, že skrze Františka nepochybne prehovoril Kristus. Spomenul si na videnie, ktoré mal niekoľko dní predtým, a Duch Svätý mu vnukol istotu, že sa videnie skrze tohto muža vyplní Vo sne totiž videl, ako sa rúca Lateránska bazilika. Ale akýsi nevzhľadný a nepatrný mních ju chrbtom podoprel a udržal, aby sa nezrútila. "Naozaj," zvolal, "to je muž, ktorý skutkom i učením bude oporou Cirkvi" Preto bol svätcovej prosbe tak priaznivo naklonený, preto mal Božieho služobníka vždy vo zvláštnej úcte. Vyhovel jeho želaniam a prisľúbil aj ďalšie práva. Nato začal František podľa plnej moci, ktorú od pápeža dostal, rozsievať semeno čností, chodiť po mestách a dedinách a so zápalom kázať.

(2 Cel 16-17)

Rozhodnutie: Cirkev - život nie je abstrakcia. V prvom rade je to farnosť, t. j. jej kňazi a veriaci a vlastne i naša rodina. Vyvoďme praktické dôsledky lásky, poslušnosti a úcty.

 

7. lekcia

BRATSKÉ SPOLOČENSTVO

Cirkev je veľké spoločenstvo Božích detí. Podľa evanjelia je v Božej rodine možný len jeden vzťah: duch bratstva voči všetkým ľuďom. František je majstrom takéhoto ducha, veď ho vždy nazývame bratom Františkom.

I. Život brata Františka

1. Začiatky

František už svojou povahou je radostný, veľkodušný, voči priateľom a chudobným príjemný. No stretnutie s Kristom premenilo v ňom túto prirodzenú povahu a povznieslo ju na vyšší stupeň - lásku. Pobozkaním malomocného objavuje všeobecné bratstvo ľudí. V tomto víťazstve prejavuje sa radosťou z dávania v láske, vo vnútornom zmysle každého bratstva. Tento prvý bratský čin ho potom pohne k tomu, aby všade vyhľadával najúbohejších a stal sa ich priateľom.

2. Vznik bratského spoločenstva Menších bratov

Keď mu Boh poslal spoločníkov, prijíma ich ako dar od Otca (Záveť). Nikdy ho nenapadlo iné meno pre nich ako "brat, v protiklade k "Dominus - Pán", ako sa nazývali mnísi. Hovorí o reguly "bratov", chce "bratské spoločenstvo":

"Založil som na večnej láske rodinu "bratov" (Legenda o sv. Antonovi 78). Traja druhovia nám opisujú, ako toto bratstvo vyzeralo: "Bratia sa navzájom milovali takou nežnou láskou, preukazovali si službu s takou pozornosťou, živili sa navzájom tak obetavo, že táto bratská láska bola prirovnaná k láske matky voči jej jedinému synovi. Tak vrúcne horela láska v ich srdciach, že sa im ľahko stalo, že nielen z lásky ku Kristovi, ale aj pre duchovné a telesné blaho nasadzovali svoj život. Jedného dňa napr. stretli dvaja bratia cestou blázna, ktorý po nich hádzal kamene. Tu sa staval jeden z bratov pred druhého, aby zabránil jeho zraneniu. Bol potom veľmi šťastný, že bol zranený namiesto neho. V prípade potreby boli priam odhodlaní zomrieť jeden pre druhého" (Legenda troch druhov 11).

3. Brat všetkých ľudí

Miloval predovšetkým nešťastných, hriešnikov. Prečítajme si rozprávanie o troch zbojníkoch (Kvietky, kap. 26). "Pretože bol medzi pokornými najpokornejší, bol ku všetkým ľuďom vľúdny a vhodným spôsobom sa prispôsoboval každej povahe. Medzi svätými bol ešte svätejší, medzi hriešnikmi ako jeden z nich."

4. Bratský ku všetkému tvorstvu

Bratská láska nekončí u ľudí; František sa chce stať bratom tvorov. Jeho bratskosť je všeobecná. Zdalo sa, že sa uňho prejavovala rajská nevinnosť, lebo všetko tvorstvo sa mu podrobovalo priateľsky ako prvým ľuďom (Kázeň vtáčkom, vlk z Gubbia, ovečka, brat sokol, zajac na Trasimenskom jazere...). Celý tento vzťah k prírode zaznieva v hymne, v Piesni brata slnka. ´

II. Zdroje tohto bratského ducha

1. Objavil Boha ako svojho Otca

Pred assiským biskupom sa bez výhrady zriekol všetkých ľudských vzťahov. A tu mu v tom okamihu napadla skutočnosť Boha ako Otca: "Od dnešného dňa budem hovoriť: Otče náš, ktorý si na nebesiach."

Bez ťažkostí tiež uznal ako vôľu Božiu spojenie ľudí v jednej rodine. Pretože celé ľudstvo vyšlo z rúk Boha Otca, je už viazané rodinným putom a môže žiť podľa Boha len v rodinnom kruhu. Pretože celé ľudstvo a všetko pochádza od Boha, nazýval svojich žiakov a všetkých ľudí, aj hriešnikov, bratmi: dával meno bratovi ohňu, škovránkovi, ku každej bytosti sa správal bratsky; bratmi nazýval ľudí, ale aj zvieratá a veci.

2. Objavil Krista ako nášho brata

S pochopením Božieho otcovstva poznáva i Krista ako brata: "Ó, aké je úctyhodné, aké sväté a vznešené mať v nebi Otca.

Ó, aké je sväté, aké milé, prijemné, pokorné, pokojné, sladké, láskavé a nadovšetko žiadúce mať takého brata, ktorý dal svoj život za ovce a modlil sa za nás k Otcovi: Otče svätý, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si mi dal" (List kresťanom 9).

František sa učí milovať Krista ako svojho staršieho brata. Preto sa toľko snaží podobať sa mu až do tých najmenších podrobností. V tom srdečnom vzťahu ku Kristovi nachádza ďalšie dôvody a silu k láske ku všetkým tvorom, k ľuďom, pretože ich Kristus vykúpil, k hriešnikom, pretože im Kristus venoval tú najväčšiu starostlivosť, chudobným, pokorným, trpiacim, lebo im Kristus dával prednosť. V nich všetkých vidí trpiace údy Kristove. Celano píše, že bol milší k tvorom, ktorí mu nejako pripomínali Božieho Syna (baránok, červ, oheň, voda...).

3. Bratského ducha objavil v evanjeliu

Jeho láska k Otcovi, jeho priateľstvo s Kristom, jeho bratstvo s ľuďmi nie sú náhodné alebo sentimentálne, ale plodom stáleho rozjímania evanjelia. "Nebol hluchým poslucháčom evanjelia, ale čo počul, starostlivo zachovával v pamäti a usiloval sa doslova všetko plniť" (1 Cel 22).

Evanjelium je skutočne regulou jeho života. Preto musel byť František zasiahnutý jedinečným významom, ktorý Kristus dáva láske. Je to poznávacie znamenie Kristových nasledovníkov: "Podľa toho poznajú všetci, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13, 35). Podľa nej budeme súdení: "Bol som hladný..." (Mt 25) - dokonca je cieľom všetkého Kristovho úsilia: "Otče, aby všetci boli jedno, ako ty vo mne a ja v tebe" (Jn 17. 21).

III. Naše bratstvo

>&•

1. Brať vážne základy bratského života

Upevňujeme v sebe presvedčenie, že žijeme medzi bratmi. Najlepšie je premýšľať o týchto skutočnostiach:

Boh je naším Otcom; Kristus je naším bratom; evanjelium z nás chce urobiť bratov.

2. Žiť regulu

Je dobré si uvedomiť, že z troch kapitol reguly je jedna celá venovaná podľa názvu i obsahu životu v bratskom spoločenstve. Vzhľadom k tomu, že aj predchádzajúce odstavce (11-19) sa týkajú tejto črty bratstva, vlastne viac ako polovica novej reguly sa zaoberá týmto charakteristickým znakom života svetských františkánov. Mali by sme sa teda často zaoberať regulou ako normou nášho života a prijímať ju do svojho vnútra a zmýšľania.

3. Uskutočňovať požiadavky bratského spolužitia

o/ "Byť jedno srdce a jedna duša"

Mám žiť s každým v pokoji, vyhýbať sa hádkam, uzmieriť sa, mať iných v úcte, rád sa s nimi stýkať, dať si námahu poznať ich a porozumieť ich povahe, okoliu, záujmom a problémom.

b/ Výmena dobier

Aj to vyžaduje skutočné spoločenstvo.

Duchovné dobrá: členovia, ktorí sa dostanú do zvláštnych ťažkostí, môžu o svojich problémoch hovoriť s radou v bratskom dialógu (Reg 23). Hľadať duchovnú posilu u niekoho z bratov, sám druhým pomáhať porozumením, radou, modlitbou - to má byť medzi nami samozrejmosťou.

Hmotné dobrá: Prispievať na nevyhnutné výdavky bratského spoločenstva (všetci bratia a sestry podľa svojich možností - Reg 25). Samozrejme, že vzájomná pomoc, poskytnutie služby, výpomoci sa predpokladá. Pravá "láska je vynaliezavá". Bratský ráz vzájomných vzťahov vyjadril František slovami: "Kdekoľvek bratia sú alebo sa stretnú, nech sa k sebe správajú ako v rodine. Nech jeden druhému bez

obáv vyjavia svoje potreby, pretože keď matka živí a miluje svojho syna podľa tela, tým viac má každý milovať svojho brata podľa ducha" (Potvrdená regula 6).

Odporúčané čítanie: Jn 13, 1-15; 2 Cel 172

Sila lásky z neho urobila brata všetkých tvorov. Preto sa nemožno diviť, že ho Kristova láska urobila ešte viac bratom tých, do duše ktorých vtlačil Stvoriteľ svoj obraz. Hovorieval, že nieje nič vznešenejšie ako spása duší a dokazoval to tým, že Boží Syn sa dal za spásu duší pribiť na kríž. Preto sa tak usilovne modlieval, tak neúnavne kázal, tak silne sa snažil dávať dobrý príklad. Bol presvedčený, že je Kristovým priateľom len vtedy, keď miluje duše, ktoré aj Kristus miloval. Preto si veľmi ctil učiteľov Božieho slova, pretože vykonávajú s Kristom ten istý úrad ako jeho spolupracovníci. Svojich bratov potom v hlbokej viere v spoločnú účasť na večnom dedičstve vrúcne uzatváral do svojho milujúceho srdca.

(2 Cel 172)

Rozhodnutie: Zamýšľať sa nad odstavcami reguly, ktoré sa týkajú bratských vzťahov. Budeme sa snažiť v tom duchu na bratov viac myslieť, modliť sa za nich, venovať im zvýšenú láskyplnú pozornosť a pomáhať, ako nám to vnuká láska.

 

8. lekcia

VYDÁVANIE SVEDECTVA

František miluje ľudí, všetkých ľudí, plnou bratskou láskou. Stará sa o malomocných, chodí medzi nepatrných a chce žiť ako oni. A to s túžbou otvoriť ich srdce pre Boha. Vie, že najväčším darom, aký môže Boh dať ľuďom, je viera, nádej a láska. Spaľuje ho túžba priviesť ľudí k Vykupiteľovi. Cíti taký hlboký súcit s hriešnikmi a s tými, ktorí žijú ďaleko od Boha, že nimi nepohŕda, nesúdi ich, ale miluje ich ako Kristus.

I. Františkovo apoštolské povolanie

1. Začiatok tohto povolania

a/Kostolík sv. Damiána

"František, oprav môj dom," prehovoril k nemu Ježiš. Najskôr chápe túto úlohu doslovne a začne opravovať kaplnku sv. Damiána a neskôr ešte ďalšie. Ale jedno mu je už jasné: vie, že je povolaný do služieb Cirkvi.

b/Objav evanjelia

Presnejší pohľad mu sprostredkováva iná udalosť. Bolo to pri svätej omši 24. februára 1209 v kaplnke Porciunkula. Pri svätej omši počul o vyslaní učeníkov do apoštolátu. Hlboko dojatý prosil hneď po bohoslužbe celebrujúceho kňaza, aby mu toto miesto bližšie vysvetlil. A hneď, ako sa dozvedel, že pravý nasledovník apoštolov nenosí zlato, striebro, ani peniaze, ani mešec, ani palicu si neberie so

sebou, ani nesmie mať so sebou topánky alebo plášť, ale odpútaný od všetkého pozemského má ohlasovať Božie kráľovstvo a pokánie, zaradoval sa a povedal: To je to, čo chcem. To hľadám, to sa snažím z celého srdca robiť (Felder, Ideály).

Dve veci sa mu objasnili: Musí hlásať evanjelium a pri tejto úlohe zostať. Tak sa stala Porciunkula domovom františkánskeho apoštolátu. Tu dostáva všeobecné povolanie k apoštolátu jasný smer, tu položil základ trom rádom, tu dostáva veľké odpustky, odtiaľto sa vydá so svojimi bratmi na misie.

2. Rozvitie jeho apoštolskej činnosti

a/Prvá misia

Pán privádza Františkovi bratov. Ide s nimi do Ríma, kde získa potvrdenie svojej reguly. Pápež dáva aj bratom dovolenie kázať ľudu v krátkych napomenutiach. Znovu sa rozchádzajú a zvestujú radostnú zvesť v Umbrii, v Marke Ankonskej a v Rieti.

b/Apoštolpokoja

Od samého začiatku stojí jeho apoštolát v znamení mieru. Jeho kázanie smeruje k tomu, aby zabránil svárom a obnovil mier. Sprostredkuje mier medzi šľachtou a občanmi Assisi, zmieri Assisi s Perugiou a dosiahne zmierenie medzi biskupom a starostom Assisi. Chce, aby aj jeho bratia boli poslami mieru. Majú sa zdraviť prianím pokoja. "Choďte, milovaní, po dvoch do rôznych zemí sveta a zvestujte ľuďom posolstvo mieru a pokánia na očistenie od hriechov" (1 Cel 29). Ako máte na perách pokoj pri hlásaní, tak ho noste tým viac vo svojich srdciach. Nech nikto skrze vás nie je strhávaný k hnevu alebo pohoršeniu, skôr majú byť všetci skrze vašu miernosť povzbudzovaní k dobrote a svornosti, pretože sme povolaní k tomu, aby sme sa starali o zranených a zjednocovali rozdvojených (Legenda troch druhov).

c/Rozoslanie misionárov do ďalekých zemí.

Na generálnej kapitule r. 1217 a 1219 rozosiela svojich bratov za hranice: do Talianska, Francúzska, Španielska, Nemecka a potom aj do Maroka. V r. 1224 sa vylodili prví bratia v Anglicku.

František sám sa trikrát pokúšal ísť k neveriacim. Podarilo sa mu to konečne r. 1219 a káže pred sultánom Malek el Kamilom. Je presvedčený, že viac kresťanské je mohamedánov obracať, ako ich porážať zbraňami. Preto zamení vojenskú križiacku výpravu za misijnú. Jeho láska nepozná hraníc. Nie je významné, že ako prvý sa chopil misijného rozletu Cirkvi a prijíma do svojej reguly zvláštnu kapitolu o misiách?

d/Váhanie

Uprostred tejto iniciatívnej činnosti sa neraz pýta sám seba, či má ďalej tak kázať, či by snáď nebolo lepšie, keby sa jednoducho venoval modlitbe. Napriek svojmu sklonu k rozjímaniu nemôže odmietnuť evanjeliovú odpoveď: Jediný Boží

Syn opustil lono svojho Otca pre spásu sveta. Nič si nenechal pre seba, ale všetko vydal, aby nás spasil. Sestra Klára a brat Silvester, od ktorých si v tejto neistote pýtal radu, dali mu rovnakú odpoveď. Plný radosti pokračuje František vo svojich misijných cestách.

II. Apoštolát pri nasledovaní Krista

Tieto udalosti stále viac vyjadrujú, ako sa František v celom živote nechal viesť evanjeliom.

1. V evanjeliu odhaľuje svoje poslanie

Evanjelium je jeho životným pravidlom. Hovorí o živote Krista, ktorý prišiel, aby plnil Otcovu vôľu, zachránil ľudí, založil Božie kráľovstvo. Evanjelium tlmočí Františkovi Pánov príkaz, aby hlásal pokánie. Tomuto poslaniu nemôže odporovať. Nachádza onú formu rehoľného života, ktorú nazývame "zmiešaná". K tomuto spôsobu nedochádza z technického alebo psychologického vývoja. František intuitívne prenikol do spojitostí a poznal, že rozjímanie a apoštolát sa vzájomne podporujú.

Pius XI. vyhlásil sv. Františka za patróna katolíckej akcie; nedal tým prednosť tejto vyváženej modlitbe a činnosti v živote každého apoštola?

2. Kristov príklad určuje jeho voľbu

Sv. František, ktorý sa nespoliehal na vlastnú činnosť, ale každé dielo začínal modlitbou, rozhodol sa, že nebude žiť pre seba, ale pre toho, ktorý zomrel za všetkých. Cítil, že je poslaný, aby Bohu získaval duše, ktoré chcel Zlý uchvátiť (1 Cel 35). Hovorieval, že nie je nič vznešenejšie ako spása duší a dokazoval to tým, že Boží Syn sa dal pre spásu duší pribiť na kríž. Preto sa tak usilovne modlieval, tak neúnavne kázal, tak veľmi sa snažil dávať dobrý príklad. Považoval sa za Kristovho priateľa len vtedy, keď miloval duše, ktoré Kristus tiež miloval.

3. Dôsledky

Tieto skúsenosti nám sprostredkúvajú základnú náuku o kresťanskom apoštoláte. Musí vychádzať z lásky ku Kristovi. Motívom, prečo sa František stravoval pre spásu ľudí, je Kristov príklad. Protiklad medzi činnosťou a modlitbou nerieši rozumovo. Tento problém ho vôbec nezaujíma. Má len jednu túžbu: nasledovať Krista. Aby vedel, čo má robiť, stačí mu pohľad na Krista.

Týmto kresťanským zdrojom apoštolátu sú vylúčené nepravé smery. V apoštoláte sa nemôžeme oslobodiť od lásky k Bohu, aby sme mohli pracovať pre blaho bratov. Musíme sa tým viac upevňovať v láske ku Kristovi a skrze neho sa zapojiť do diela spoluvykúpenia. Tak sa uskutočňuje jednota medzi láskou k Bohu a ľuďom. U Františka spočíva apoštolát podstatne v účasti na Kristovom vykupiteľskom diele.

III. Apoštolát terciárov ••

1. Svedok Kristov

Modlitbou (cirkevnou a osobnou) má srdce otvorené celému svetu. Ako Ježiš bol pravým ctiteľom Otca, tak nech je dušou ich života a konania modlitba a rozjímanie (Reg 8). Tu si treba prečítať články 10-18 reguly, kde sa hovorí o činnosti tých, ktorí nasledujú sv. Františka. Ako nositelia pokoja nech pamätajú, že je potrebné pokoj stále budovať. Nech teda stále hľadajú cesty jednoty a bratskej znášanlivosti dialógom a dôverou.

2. Terciár sa rád zapojí do organizovaného apoštolátu

Všade máme pôsobiť a pomáhať všetkému dobrému. Bratské spoločenstvo nesmie byť "farnosťou vo farnosti".

3. Kristov zástupca nás volá

Poďte, milí synovia a dcéry, aby skrze vás uderila hodina lásky, choďte napred a priťahujte svojím príkladom. Rozhodnosťou a čistotou viery môžete urobiť mnoho, aby tajné i verejné činy nepriateľov Cirkvi a Krista boli premožené (Pius XII.).

Naozaj sa radujeme, že sa františkánska charizma doteraz uchováva pre dobro Cirkvi a ľudskej spoločnosti práve v tejto dobe, v ktorej sa šíri toľko rôznych názorov, živí sa toľko sklonov, ktoré odcudzujú duše Bohu a Božím veciam (Pavol VI.).

Odporúčané čítanie: Sk 1, 6-11; 2 Cel 174.

Hádam nikto sa nestaral o svojich podriadených tak, ako František. Neustále vystieral k nebu ruky za "pravých Izraelitov", často sám na seba zabúdal a staral sa len o blaho svojich. Klaňal sa Božej velebnosti, prínášal za svojich synov obetu svojho ducha a priam nútil Boha k dobrodeniam. Plný lásky a úzkostí sa trápil pre malé stádočko, ktoré skrze neho nasledovalo Pána, aby - keď sa zrieklo sveta, nestratilo nebo. Bol presvedčený, že nebude mať účasť na večnej sláve, ak do nej neprivedie so sebou i svojich: tých, ktorých jeho duch rodil vo väčšich bolestiach, než sa rodia na svet deti.

(2 Cel 174)

Rozhodnutie: Budeme sa usilovať o modlitbu za uskutočnenie významných kresťanských podujatí vo svete. Svoju modlitbu chceme sprevádzať prácou a námahou a tiež snahou o spásu blížnych.

D. Život Božieho detstva

So zvláštnou záľubou vyhľadával osamelé miesta, aby svoju myseľ bez vyrušovania obracal k Bohu, ale nehneval sa, keď bolo potrebné zaoberať sa niečím iným a s radosťou pracoval na spáse blížnych. Jeho najistejším útočišťom bola modlitba. A nemodlieval sa krátko. Jeho modlitba nebola ješitná ani smelá, ale dlhá, plná odanosti a pre pokoru milá Bohu. Keď sa večer začal modliť, ťažko skončil do rána. či sedel a či chodil, či jedol alebo pil, bol ponorený do modlitby (1 Cel 71). Bratia nemajú potláčať ducha svätej modlitby a zbožnosti, ktorému majú slúžiť všetky časné veci (Potvrdená regula 5).

Majme sa teda, bratia, na pozore, aby sme pre zdanlivú výhodu alebo dielo či pomoc, nestratili svojho ducha a svoje srdce, alebo ich neodvrátili od Pána. Prosím naopak v mene lásky, ktorou je Boh, všetkých bratov, ministrov a ostatných, aby odstránili všetky prekážky a nedbali na starosti a ťažkosti, aby tak podľa svojich najlepších síl s očisteným srdcom a rýdzou mysľou slúžili Pánu Bohu, jeho milovali, klaňali sa mu a ctili ho, lebo to si on žiada nadovšetko. Áno, snažme sa pripravovať vo svojom vnútri stály príbytok a stánok jemu, ktorý je Boh, Pán, Všemohúci, Otec, Syn a Duch Svätý (Nepotvrdená regula 22).

V škole sv. Františka sa budeme učiť tomuto duchu modlitby. Najskôr si povieme o spojení s Bohom v modlitbe (9. lekcia), potom o Márii, matke nášho Pána (10. lekcia).

 

9. lekcia

SPOJENÍ S BOHOM V MODLITBE

František žil mimoriadnym životom pokánia, radostnej chudoby, bratskej lásky a pokornej podriadenosti Cirkvi. To všetko sa nám stáva pochopiteľným vo svetle dvoch skutočností: dopracoval sa k hlbokému poznaniu Otca a žil s ním v úctivo dôvernom styku. Aby tí, čo prídu po nás, mali vzor k napodobňovaniu, chcel by som napísať aspoň niečo o jeho úžasných modlitbách, pokiaľ sme to na vlastne oči videli a pokiaľ je to možné ľudskému uchu sprostredkovať (2 Cel 94).

Všimnime si napríklad pobozkanie malomocného. Vo svojom odkaze František píše: "Čo sa mi predtým zdalo horkým, premenilo sa mi na sladkosť duše i tela." Táto premena nám ukazuje, ako mu Boh otváral oči stále viac pre iné skutočnosti, iný svet, inú radosť, inú službu, inú veľkosť. František objavuje božskú skutočnosť: Boha Otca, svojho Otca. Od tej doby nemohol už nikde inde nájsť pokoj a radosť, len v onom Božom svete, priateľstve, v trvalom dôvernom styku s Bohom v modlitbe. Táto sústavná modlitba vysvetľuje veľkolepý výsledok jeho života.

l. Jeho dôverné priateľstvo s Bohom

1. František v škole modlitby

a/prvý stupeň

Intímny vzťah k Bohu sa prebúdza v jeho duši s pribúdajúcim sklamaním, ktorým ho Boh vedie. Po otrase v Spolete pociťuje František vnútorný odpor k svojmu životu v pozemských radostiach a je priťahovaný modlitbou. Uchyľuje sa do samoty v jaskyniach, ide do kostolíka sv. Damiána a modlí sa dlho pred Kristovým obrazom.

b/druhý stupeň

Po zrieknutí sa otcovského dedičstva pred assiským biskupom zvolá: "Teraz môžem volať: Otče náš, ktorý si na nebesiach." Pretože objavil Otcovstvo svojho Boha, chodí so spevom po lesoch a s chválospevom na perách: "Ó, aké je to slávne a sväté a veľké mať v nebesiach Otca" (List veriacim 9).

c/tretí stupeň

U Bernarda z Quintavalle opakuje celú noc rovnakú modlitbu: "Môj Boh a moje všetko," ktorou je zakotvený v duchu modlitby. Je preniknutý svojou ničotou, cíti sa malým, hriešnikom. Nie je však zdeptaný, lebo súčasne zakusuje celé milosrdenstvo svojho Boha Otca. Tento spôsob modlitby trvá potom po celý jeho život. Je to prevládajúca idea, ktorú obyčajne nachádzame v jeho modlitbách: "Ó Bože, buď milostivý mne hriešnemu" (1 Cel 26).

Na La Verne: "Kto si ty, môj dobrotivý Pane, a kto som ja, tvoj neužitočný a úbohý sluha?" ,

2. Jeho duch modlitby

Čoskoro sa František neuspokojuje s tým, že sa často modlí - nachádza sa stále v stave modlitby. Celano hovorí: "Non tam orans, qam oratio, faktus - Nemodlil sa len, skôr sa celý stával modlitbou" (2 Cel 95). Všetko mu poskytuje príležitosť myslieť len na Boha a hovoriť s ním.

a/príroda

Predtým ho príroda sklamala. Teraz ju znovu objavuje ako zázračný Boží dar, ako svedectvo Božej prítomnosti, ako pozvanie ku chvále a radosti. Ba ešte viac: pozýva tvory, aby spolu s ním chválili Pána.  horlivo napomínal všetky živé tvory, vtáky i plazy, ba i neživé stvorenia, aby svojho Stvoriteľa chválili a milovali" (1 Cel 58).

b/'udalosti jeho života

Vo všetkom vidí Božie pôsobenie. Náhoda a šťastie pre neho neexistujú. Obvykle trikrát otvoril evanjelium, aby poznal bezprostrednú Božiu vôľu. •

Aj v odpovedi, ktorú mu dali sv. Klára a brat Silvester v jeho pochybnostiach v súvislosti s kazateľským apoštolátom, vidí Boží pokyn a pokľakne, aby vypočul ich radu. Aj choroba a utrpenie sú pre neho príležitosťou ku chvále: "Ďakujem ti, Pane, za svoje utrpenie a prosím ťa, aby si ho stokrát rozmnožil, ak sa ti tak páči. Je to pre mňa príjemné, keď ma nešetríš, keď ma zraňuješ bolesťami, veď pre mňa je prekypujúcou útechou, že môžem tak plniť tvoju svätú vôľu" (Väčšia legenda 14, 2). Pri rozhovore pri stole, na cestách, vždy je všetko jeho počínanie oduševňované modlitbou: "Bratia, ktorí s ním žili, vedia, že mal denne, ba ustavične na perách slová o Ježišovi, že rozhovor s ním bol milý, dobrotivý a ľúbezný. Jeho ústa hovorili z plnosti srdca, a prameň lásky, ktorý druhých osvecoval a ktorého bol plný, vyvieral zvnútra navonok. Ježišom sa stále zamestnával, Ježiša ustavične nosil v srdci, Ježiša mal v ústach, Ježiša v ušiach, Ježiša v očiach, Ježiša v rukách i v ostatných údoch. Ako často, keď sedel pri stole a meno Ježiš počul, vyriekol, alebo len na neho myslel, zabudol na pokrm. Keď išiel a premýšľal alebo spieval o Ježišovi, úplne na cestu zabudol a všetky tvory vyzýval k Ježišovej chvále" (1 Cel 115). V jeho spisoch sa vracia meno alebo myšlienka na Boha v každej vete vždy znova. Jeho napomenutia, pokyny, úvahy vrcholia celkom spontánne v modlitbe.

3. Silné obdobia modlitby .

František sa neustále znepokojoval, ako by svoju modlitbu, jednotu s Bohom posilnil. Preto si zabezpečil aj dlhšie obdobie modlitby, silnejšie, intenzívnejšie.

a/Samota

Často sa uchyľoval na osamelé miesta, kde bol s Bohom sám. Okolo Assisi sú pustovne, ktoré František tak miloval - Carcerí, Čelia Cortona, Greccio, La Verna, Fonte Colombo. Ich drsná a divoká poloha inšpirovala jeho modlitbu pokánia. Oplakával tu svoje hriechy a hriechy celého sveta. Tieto miesta poskytovali zároveň otvorený pohľad do vzdialených rovín a prebúdzali v ňom pieseň vďaky a chvály. "Voči svetskej záľube v hmote sa stal necitlivým, celou vnútornou silou ovládal svoje zmysly a svoje hnutia, aby zostával slobodný len pre Boha" (1 Cel 71).

b) Modlenie breviára

Božské ofícim, oficiálnu modlitbu Cirkvi, staval pred akékoľvek pobožnosti. Venoval mu celkom zvláštnu starostlivosť (2 Cel 95). Pretože obľuboval Otčenáš, ustanovil ho za ofícium nevzdelaných bratov a terciárov.

Celano píše: "Bratia, zanietení ohňom Ducha Svätého, nezaťažení pozemskými starosťami a úzkosťami, spievali zbožne Otčenáš, nielen v stanovených dobách, ale v ktorúkoľvek hodinu a s vrúcnym srdcom" (1 Cel 47).

c/'Obľúbené tajomstvá a postavy

Jasličky, kríž a Eucharistia zaujímali v živote modlitby sv. Františka zvláštne miesto. Takisto prechovával nežnú náklonnosť k Matke Božej, k apoštolom a Michalovi.

4. Zmysel života modlitby ;

František je príkladom, ako je človek celkom zjednotený s Bohom. Učí nás: Boh chce vládnuť nad človekom "Buďte svätí, lebo ja som svätý (Lv 11, 44). , "Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec" (Mt 5, 48).

Nikto nie je svätý okrem Boha. Aby sme sa stali svätými, musíme byť Bohom uchvátení. Svätý je ten, kto sa už bez Boha nezaobíde. Stykom s Bohom, obdobiami intenzívnej modlitby, duchom stále trvajúcej modlitby, sa človek viac a viac posväcuje. Sv. František predstavuje typ človeka, ktorý je preniknutý duchom modlitby a tým sa stáva dokonale Božím vlastníctvom. Vdychuje Boha všetkými pórmi svojho bytia: vo všetkom, čo vidí, počuje, čoho sa dotýka, stretáva sa s Bohom.

b/ Modlitba je kľúčom úspešného života

V miere, v akej je človek zaujatý Bohom, stáva sa jeho konanie posväcujúcim. Naše úsilia sú márne a zostávajú bez úžitku, ak staviame len na svojich vlastných silách, ak je naša modlitba povrchná a nieje skutočným spojením s Bohom. Táto pravda je dôležitá najmä pre apoštola. Aj tu nám František poskytuje príklad života, ktorý dosiahol vrchol svätosti a neustále svätosť vyžaruje.

II. Náš život modlitby

1. Duch modlitby

Duch modlitby musí prenikať každý deň, prácu i zábavu Františkovho človeka. "Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu" (1 Kor 10,31). To môžu pochopiť a splniť aj ľudia žijúci vo svete. Dosvedčuje to napr. istý otec rodiny: "Vždy pamätám na modlitbu, ktorú ste ma naučili: Môj Bože, ako orezávam vinič, tak očisťuj dušu moju a mojich blížnych, aby prinášali stále viac ovocia." Istá žena hovorievala: "Keď zakladám oheň, prosím Boha, aby roznietil vo vlažných oheň, ktorý v nich už len tlie."

Taký duch modlitby vyžaduje živú pozornosť voči Božej prítomnosti a stály boj proti nezriadeným vášňam, rozptýleniam a pod. Aby duch modlitby stvárňoval najrôznejšie životné situácie, musí si človek vyhradiť čas na intenzívnu modlitbu, na intímnejšie spojenie s Bohom. Musíme sa k modlitbe vracať častejšie počas dňa, aj keby to bolo len na kratučkú chvíľu. Tak sa Kristus stáva viac a viac trvale svedkom nášho života. Nová regula nám kladie na srdce: "Ako bol Ježiš pravým ctiteľom Otca, tak nech je dušou ich života a konania modlitba a rozjímanie.

Nech sa zúčastňujú sviatostného života Cirkvi, zvlášť Eucharistie, nech sa pripájajú k liturgickej modlitbe podľa jednej z foriem, ako ich Cirkev predkladá" (Reg 9). Pre nasledovníka sv. Františka bude samozrejmou túžbou a snahou denne rozjímať a pokiaľ ide o účasť na liturgickej modlitbe, bude sa snažiť pomodliť

aspoň jednu z denného ofícia, napr. večerné chvály či kompletórium. Čo najčastejšia účasť na Eucharistii bude jeho radosťou a zdrojom života. Mesačné duchovné obnovy a občasné (napr. raz za rok) duchovné cvičenia živia v nás trvalé spojenie s Bohom, naším Otcom. Inak o denných modlitbách terciára hovorí Dodatok k Rituálu OFS, č. 26 a 27 (je uvedený aj v modlitebnej knižke Serafínsky plameň na str. 76).

Modlitba je však milosť, preto musíme o ňu trvalo prosiť: "Pane, nauč nás modliť sa." Podľa vzoru sv. Františka máme sa učiť hľadať a vidieť v prírode a v celom živote Božie stopy a prejavy jeho moci, dobroty a lásky.

Odporúčané čítanie: Lk 11,1-14; 2 Cel 94-95

94. Aj keď Boží muž putoval ešte v tele, duchom sa usiloval prebývať v Bohu. Tak sa stal spoluobčanom anjelov, od ktorých ho oddeľovala len stena tela. S akou vrúcnosťou duše smädu po svojom Kristovi! Nezasvätil mu len celú svoju dušu, ale aj celé svoje telo. Aby tí, ktorí prídu po nás, mali vzor k napodobňovaniu, chcel by som popísať aspoň niečo o jeho úžasných modlitbách, pokiaľ sme to na vlastné oči videli a nakoľko je to možné ľudskému uchu sprostredkovať.

Cely svoj voľný čas premieňal na svätý odpočinok, v ktorom do svojho srdca vpisoval múdrosť, aby robil stále pokroky. Keď sa modlil a prišli návštevy, alebo sa stalo niečo  Iné, radšej v modlitbe prestal ale potom sa hneď vracal do hlbín svojho vnútra. Jemu, ktorý zakusoval nebeské sladkosti, nezdal sa svet príliš chutný a slasťami, ktoré nachádzal v Bohu natoľko zjemnel, že nenachádzal radosť v hrubých záľubách ľudí.

Vždy vyhľadával skryté miesta, aby sa nielen jeho duch, ale aj všetky jeho údy mohli sústrediť na Boha. Ak bol niekedy medzi ľuďmi a navštívením Pána sa ocitol vo vytržení, urobil si zo svojho plášťa akoby celičku. Niekedy, keď nemal so sebou plášť, aspoň si ukryl tvár do rukáva, aby sa nevzdával skrytej manny. Vždy dokázal medzi seba a okolostojacich niečo postaviť, aby nepozorovali jeho styk so Ženíchom. Tak sa dokázal aj v tesnom priestore lode uprostred ľudí modliť nepozorovaný. Keď nemohol urobiť ani to, urobil chrám zo svojho srdca. Jeho vytrženiu predchádzalo vzlykanie a vzdychanie, ťažké oddychovanie a striedanie výrazu tváre ukazovali, že je úplne ponorený do Boha.

95. Keď sa modlieval v lesoch a na osamelých miestach, napĺňal les vzdychaním, zem zmáčal slzami, bil sa rukou do pŕs. Akoby tam objavil skrytejšiu, tajnú komoru, rozprával sa často nahlas so svojím Pánom. Tam odpovedal svojmu Sudcovi, rozprával sa so Ženíchom. Aby svoje srdce rôznym spôsobom urobil celopalom, rôznym spôsobom si predstavoval toho, ktorý je len Jeden a čistý Duch. Často sa modlieval len srdcom, bez toho, aby pohol perami.  Svojho ducha vedel dokonale odvracať od vonkajších vecí dovnútra a nahor. Všetky svoje duchovné mohutnosti sústredil potom na to jediné, čo od Pána žiadal.  Nemodlil sa len ako celý človek, skôr sa celý stával modlitbou.

Čo myslíš, aké slasti ho napĺňali? To vie len on sám. Nám neostáva nič iné, len žasnúť. Len tomu, kto podobnú modlitbu sám zakúsi, bude dané toto všetko chápať. Kto to nezakúsi, nemôže to ani pochopiť.

Tak zotrvával jeho láskou rozžeravený, bystrý duch, duša úplne roztavená v Bohu, v najvyšších chóroch nebeského kráľovstva. Blažený otec nenechal žiadne navštívenie

Ducha bez povšimnutia. Keď Boží dotyk prišiel, oddával sa mu a okusoval nebeskú sladkosť, pokým Pán dovolil.  Ak bol nejakou záležitosťou zaneprázdnený, alebo bol na cestách, okusoval jemný dotyk Božej milosti s prestávkami, ako najsladšiu mannu. Dokonca sa na ceste zastavoval, druhov nechal ísť napred, aby mohol prežívať Boží dotyk. Tak sa snažil neprijímať Božiu milosť márne.

(2 Cel 94-9 5)

Rozhodnutie: Čo urobím pre to, aby som bol naozaj mužom (ženou) modlitby? Budem venovať viac času a starostlivosti Božej chvále.

 

10. lekcia

MÁRIA, MATKA NÁŠHO PÁNA

František spájal svoje láskyplné nasledovanie Krista s dôvernou láskou k jeho svätej Matke. Zanechal nám obdivuhodné texty chvál a prosieb k Márii. Celano hovorí, že bol pripravený celé noci tráviť "chválou Boha a slávnej Panny, jeho Matky." Chudáčkov nasledovník dáva pri svojom vzostupe k Bohu významné miesto vznešenej Pani a opiera sa o jej sprostredkujúcu pomoc.

l. Matka Pána

Rozjímajme v škole sv. Františka o vynikajúcej dôstojnosti onej Ženy, ktorá sa mala stať Božou Matkou.

1. Mária v modlitbách sv. Františka

V 23. kapitole jeho Prvej reguly čítame: Všemohúci, Najvyšší... ďakujeme ti... že ako si nás stvoril skrze svojho Syna, tak si tiež chcel skutočnou a svätou láskou, ktorou si nás miloval, aby sa tvoj Syn narodil ako pravý Boh a pravý človek z preslávnej, najblahoslavenejšej Panny, svätej Márie, a že si nás, zajatcov, chcel vykúpiť jeho krížom, jeho krvou a jeho smrťou.

"Zdravas svätá Pani, presvätá Kráľovná, Božia Rodička Mária. Ty si naveky Pannou, vyvolenou od najsvätejšieho Otca z nebies. Teba posvätil svojím najsvätejším, milovaným Synom a Duchom Utešiteľom. V tebe bola a je celá plnosť milosti a všetko dobro. Zdravas, jeho dom. Zdravas, jeho stánok. Zdravas, jeho príbytok, Zdravas jeho rúcho. Zdravas jeho služobnica. Zdravas jeho Matka."

c)

"Svätá Panna Mária, nenarodila sa na svete tebe rovná medzi ženami, dcéra a služobnica najvyššieho Kráľa, nebeského Otca, matka nášho najsvätejšieho

Pána Ježiša Krista, nevesta Ducha Svätého - pros za nás so svätým archanjelom Michalom a všetkými nebeskými zástupmi a všetkými svätými u svojho najsvätejšieho milovaného Syna, nášho Pána a Majstra.

2. Obsah týchto modlitieb

a/Chvála

Všetky jeho modlitby k Márii hovoria slovami chvály. Cítime z nich zvláštny jas duše nášho Otca. Skôr, než o niečo prosí, skôr než sa uchádza u Panny Márie o príhovor, dáva sa strhnúť obdivuhodnou krásou tejto Jedinečnej medzi ženami. Nenachádza dostatok slov, aby mohol ďakovať nebeskému Otcovi, chváliť ho, že

udelil Márii milosť Božieho materstva.

 b/Dôvody tejto chvály

Chváli Máriu, pretože je Božou Matkou, pretože nám dala najvyššieho Pána za brata (2 Cel 98). Uctievaním svätého človečenstva chápe František celkom realisticky úlohu, ktorá pripadla jednej dcére našej krvi, aby splodila Večné Slovo, jediného milovaného Božieho Syna. Všimnime si, ako vo svojich modlitbách k nej poukazuje jedným dychom ako na Ježišovo človečenstvo, tak na jeho nekonečný Majestát: "Počujte, moji bratia. Ak je blahoslavená Panna Mária tak veľmi uctievaná, ako sa sluší, pretože ho nosila vo svojom presvätom lone." (List kapitule 2). Vo svojom liste veriacim vyzdvihuje hneď na začiatku Máriino materstvo: "O tomto Slove Otca, takom vznešenom, takom svätom a slávnom, zvestoval najvyšší Otec cez svojho svätého anjela Gabriela, že zostúpi z neba ku svätej a slávnej Panne Márii a z jej života prijme skutočné telo nášho človečenstva a našej krehkosti.

Toto realistické chápanie cítime tiež z jeho zvláštnej obľuby sviatku Narodenia Pána. Medzi ostatnými veľkými sviatkami oslavoval s nevýslovnou radosťou sviatok dieťaťa Ježiša. Nazýval ho sviatkom sviatkov, pretože pripomína, že sa Boh stal dieťaťom a spočinul na srdci človeka (2 Cel 199). Tu sa nachádzame v srdci františkánskej lásky k Márii. Chudáčik spieva chvály Márii, pretože nám priniesla celkom blízko Boží Majestát a urobila ho zrozumiteľným. V tejto milosti vidí hlavný dôvod pre chválu a uctievanie Márie.

c/ Mária v škole sv. Františka

Tu sa učíme neodlučovať vo svojom srdci a vo svojej modlitbe Pannu Máriu od svojho Syna. Keď vzývame Máriu, radi sa na ňu pozeráme, ako má Ježiška vo svojom náručí. Obdivujeme ju, spievame jej, aká je krásna, vyvolená od Boha, aby nám dala svojho Syna. Nechajme pretekať svoje srdce radosťou nad tým, že skrze ňu máme brata, ktorý je Pánom každej velebnosti. Až potom sme v správnom rozpoložení prednášať svoje prosby za všetko, čo potrebujeme, a zakúsime jej materskú pomoc. Tento spôsob vzývania Márie je jedným z podstatných rysov františkánskej mariánskej úcty.

3. Máriine prednosti

Opätovné rozjímanie o Márii, Matke Božej, vedie Františka do svätyne jej vnútorného života a obohacuje jeho duchovný život.

a/Osobný vzťah Márie k Najsvätejšej Trojici

Pozrime sa znovu na vyššie uvedené modlitby. Obe vyzdvihujú hlbokú jednotu Márie s tromi božskými osobami. Otec, Syn a Duch Svätý sú stálym prameňom jej svätosti. Mária je ich spoločným dielom "konsekrovaná". Je majstrovským dielom Najsvätejšej Trojice. Pri tomto poznaní dokázal František len pokľaknúť k modlitbe chvály a vďaky.

b/Jej ďalšie výsady

Z rovnakého dôvodu František ospevuje tiež panenstvo a plnosť milosti Márie; všimnime si v uvedených modlitbách výrazy, ktoré používa k oslave týchto tajomstiev. Preto chápeme, že učitelia serafínskeho rádu sa stali obhajcami a ospevovateľmi jedinečných predností Matky Božej -jej Nepoškvrneného Počatia a jej Nanebovzatia s telom.

c/ Pokyn pre našu modlitbu

Serafínsky otec pozýva svojich žiakov, aby uznali v Márii majstrovské dielo Božie, perlu ľudského pokolenia, onú Pani, ktorá Kristovu spásu prijala najdokonalejšie. V škole svätého Františka sa učíme chváliť Boha za túto krásu a ďakovať mu. Každá chvála na Máriu musí byť chválou Boha, pretože on ju učinil takou krásnou, takou svätou.

II. Matka ľudí

 keď je Mária povznesená nad všetkých ľuďí, nie je izolovaná ako nejaký bludný kameň v tajomnom tele Kristovom. Pán ju odel milosťou a silou, aby ju mohol urobiť prvou spolupracovníčkou na diele spásy.

1. Mária "Pani sveta"

a/Modlitba sv. Františka

S obľubou ospevujeme túto "svätú Pani", svätú Kráľovnú a tiež "Pani sveta" (Väčšia legenda 2,8). Vidí, ako Mária matersky kraľuje nad svetom po boku Krista Kráľa. František ju zdraví ako "Matku najdobrotivejšiu" (1 Cel 21). Usadí sa blízko Porciunkuly, pretože táto kaplnka je zasvätená Matke Božej. Tu založil tri rády a odtiaľto vychádza na misie do celého sveta. Porciunkula je malý kúsoček zeme, ktorý miloval najviac na celom svete. Od Máriinej dobroty očakáva všetko. Po Kristovi jej najviac dôveroval. Obracia sa tiež na "vznešenú Pannu, blahoslavenú a svätú Máriu" a prosí ju prednostne pred všetkými anjelmi a svätými pokorne o pomoc pre seba a svojich, "aby ona mohla večnému a svätému Bohu dôstojne ďakovať za nezmerné milosti a za jeho dielo spásy" (Nepotvrdená regula).

b/ V škole sv. Františka

Osvojme si Františkov postoj. Naše modlitby k Márii majú byť prosbami o to, aby čerpala a bohato rozdávala milosti ochrany a pomoci v celej plnosti zo srdca svojho Syna. Prosme predovšetkým Kráľovnú sveta o rozšírenie Kristovho kráľovstva vo svete, za jednotu kresťanov, za mier vo svete. Odovzdajme jej tiež všetku núdzu a úzkosť vo vzdialených končinách, o ktorých sa dozvedáme z novín a kde priamo nemôžeme nič iné robiť.

2. Mária, ochrankyňa rádu

a/Vyvolená priamo od sv. Františka

'" Vieme, že bol rôznymi Božími pokynmi vedený až do Porciunkuly a tu začul rozhodujúce Božie volanie, ktorým bol vyzvaný k evanjeliovému životu. "Zásluhou Matky milosrdenstva prijal a zrodil ducha evanjeliovej pravdy" (Väčšia legenda 3,1). Pretože František na svojej ceste, ku ktorej bol povolaný, vďačí za tak veľa Márii, vložil do nej všetku dôveru svoju i celého bratstva.

"Našou najväčšou radosťou je, že ju zvolil za patrónku rádu a že jej ochrane zveril svojich synov, ktorých tu na svete zanechal, aby ich opatrovala a chránila (2 Cel 198).

Pri spomienke na dobrodenie Matky Božej napomína bratov: "Synovia moji, hľaďte, aby ste toto miesto nikdy neopustili. Keby vás jednou stranou vyhnali, druhou sa vráťte naspäť, pretože toto miesto je naozaj sväté a Božím stánkom. Tu nás Najvyšší rozmnožil, keď nás bolo len pár, tu osvietil srdce svojich chudobných svetlom svojej múdrosti, tu zapálil našu vôľu ohňom svojej lásky (1 Cel 106).

b/Zaväzujúce dedičstvo

Dejiny rádu sú svedkom, že Menší bratia strážili Otcov odkaz. Radujme sa i my, že sme boli sv. Františkom daní pod ochranu Matky Božej. Pretože sme boli prijatí do františkánskej rodiny, utiekajme sa s najväčšou dôverou k Panne Márii vo všetkých osobných, rodinných, duchovných a časných ťažkostiach, aby nás zachovala v duchu františkánskeho ideálu. So svätým Františkom sa radi modlime Zdravas' Kráľovná (Celano: Kniha o zázrakoch 106). Denne sa verne modlime Anjel Pána.

Nová regula hovorí: "Pannu Máriu, pokornú služobnicu Pána, ktorá ochotne prijímala jeho slová a všetky jeho podnety, sv. František zahŕňal nevýslovnou láskou a vyhlásil ju za ochrankyňu a pomocnicu svojej rodiny" (Reg 9).

3. Mária, chudobná Pani

a/ Príklad kresťanského života

František s obľubou vidí v Márii Pani, ktorá ako prvá žila evanjeliovým životným ideálom svojho Syna, ktorá dobrovoľne a plná lásky mala účasť na jeho živote chudoby. "On bol bohatý nadovšetko, a predsa si pre seba a pre svoju Matku

najsvätejšiu Pannu, vyvolil chudobu" (List kresťanom 1). A keď žiada od svojich bratov chudobu a žobrotu, pripomína im Kristov príklad, ktorý sa "nehanbil stať sa pre nás chudobným, prijať nezaistený život a žil z almužny sám i blahoslavená Panna a jeho učeníci" (Nepotvrdená regula 9).

Na konci svojho života píše sestre Kláre: "Ja, brat František, menší, chcem nasledovať život a chudobu nášho najvyššieho Pána a jeho svätej Matky, chcem v tom zotrvať až do konca."

Chudoba, ktorú Mária s Kristom po celý život zdieľala, vždy na Františka hlboko pôsobila. "Často sa stávalo, že František prelieval slzy, keď rozjímal o chudobe Krista a jeho Matky" (Väčšia legenda 7,1). Keď jedného dňa sedel za stolom a jeden brat spomenul chudobu blahoslavenej Panny a utrpenie jej Syna Ježiša, František hneď vstal od stola a s plačom dojedol zvyšok chleba na holej zemi" (2 Cel 200).

František sa neuspokojil len s obdivom Panny Márie. Vždy viac ho to nabádalo k bezpodmienečnému nasledovaniu. Chcel sa prispôsobiť obdivuhodnému vzoru, o ktorom rozjímal, za každú cenu. Tu tiež pochopíme jeho lásku k chudobným. "Tvárou v tvár chudobe Františkovo srdce sa rozplývalo, a koho nemohol obdarovať almužnou, tomu prejavoval vrúcnu účasť. Akýkoľvek nedostatok, akúkoľvek núdzu u človeka videl, hneď to pohotovo vzťahoval na Krista. V každom chudobnom videl syna chudobnej Pani." (2 Cel 83).

b/Nasledovanie

Tu sa prejavuje dôležitý princíp františkánskeho života. Keby sme Máriu len obdivovali, mohli by sme sa veľmi ťažko sklamať. Buďme realisti v mariánskej úcte. Obdiv pre Máriu vyžaduje nasledovanie jej života. Preto nová regula píše: "Svetskí františkáni nech jej dosvedčujú svoju vrúcnu lásku nasledovaním jej celej odovzdanosti ducha a nech sú jej podobní i v jej modlitbe, plnej živého vedomia a dôvery" (Reg 9). Mária je dokonalou kresťankou, a preto naším dokonalým vzorom. František nás teda vedie k Márii, aby sme dostali silu k vernosti svojmu františkánskemu povolaniu. Zveríme sa jej starostlivosti, aby z nás utvárala Božie deti, podobajúce sa jej Božiemu Synovi.

Odporúčané čítanie: Lk 1, 39-56; 2 Cel 198

Ježišovu Matku zahŕňal veľkou láskou, pretože skrze ňu sa Pán všetkej velebnosti stal našim bratom. Venoval jej zvláštne chvály, na ňu sa obracal prosbami, jeho srdce ju pozdravovalo tak často a vrúcne, že sa to ani nedá opísať.

Ale našou najväčšou radosťou je, že ju ustanovil za patrónku rádu a že jej ochrane zveril svojich synov, ktorých tu na zemi zanechal, aby ich opatrovala a chránila. Nuž teda, naša Pani a ochrankyňa chudobných, ochraňuj nás až do doby Otcom predurčenej! O Mater bona -fratrum corona - esto Minoribus prona! (2 Cel 198)

Rozhodnutie: Učme sa nielen vnímať a velebiť Matkinu krásu, ale ďakovať Bohu za ňu a chváliť ho, že jej dal toľko milostí; hľadajme vo svojom živote podobné situácie a chvíle, aké prežívala ona a snažme sa ich prežívať nasledovaním jej príkladu.

Svätec svojich bratov uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom proti nástrahám a úlisnosti zlého ducha. Hovorieval totiž: "Diabol sa najviac teší, keď môže Božiemu služobníkovi vyrvať radosť z duše. Nosí so sebou prach a podľa ľubovôle ho hádže do záhybu svedomia, aby pošpinil čistotu svedomia a rýdzosť života. Ak je však srdce naplnené duchovnou radosťou, nadarmo strieka had svoj jed. Zlí duchovia nezmôžu nič proti Kristovmu služobníkovi, keď ho zastihnú plného svätej radostnosti. Ak je však myseľ malátna, bez útechy a smutná, ľahko sa stane korisťou smútku alebo márnivých radovánok" (2 Cel 125).

Nech sa bratia tiež chránia, aby  navonok neboli ako zachmúrení a zamračení pokrytci, skôr nech sa javia veselí, milí, ako sa patrí na ľudí, ktorí sa radujú v Pánovi (Nepotvrdená regula 7).

V škole sv. Františka sa učíme žiť v tomto duchu radosti a slobody (11. lekcia), profesia (12. lekcia).

 

11. lekcia

Život v slobode a radosti

Aj najpovrchnejšiemu pozorovateľovi je v dnešnom svete nápadná nervózna snaha po slobode a neviazanosti a pálčivý hlad po radosti a smiechu. Zároveň však zisťujeme v tomto svete mnoho stiesnenosti, smútku a zúfalstva. Potrebu slobody a radosti vpísala príroda do vnútra ľudí ako zákon. Zodpovedá najhlbšej túžbe ľudského srdca. Avšak táto túžba môže nájsť svoje naplnenie a rozvitie iba v živote úplne evanjeliovom. Iba Kristus je Osloboditeľ. "Ak vás oslobodí Syn, budete skutočne slobodní," (Jn 8, 36) - vyhlasuje Ježiš Židom.

Kristus uisťoval svojich učeníkov, že im zjavil svoje tajomstvá, "aby moja radosť prebývala vo vás a aby vaša radosť bola úplná" (Jn 15, 11).

I. Sloboda je plodom pokánia

Človek je slobodný, pretože Boh mu dal rozum a slobodnú vôľu. Ale ľudská sloboda je ranená a preto ju človek musí znovu získať. Mnohí zamieňajú slobodu za bezuzdnosť. Ako by sme sa pozerali na človeka, ktorý použije okno štvrtého poschodia ako dvere na ulicu? Prekvapia nás následky takéhoto počínania? Čo si pomyslí lekár o človeku, ktorý k nemu prišiel a prosí ho, aby mu vybral rebro, pretože bráni slobodnému pôsobeniu srdca a pľúc? Sloboda žiada podriadenosť prírodným zákonom. Vyžaduje disciplínu. V tomto zmysle hovoríme, že je plodom pokánia.

a/Naša sloboda má v ceste prekážky

Zahľaďme sa do svojho vnútra. Vieme napr. veľmi dobre, že záväzky k rodine zakazujú kúpiť si drahé knihy, návštevu baru alebo kúpu auta, že mi zdravie nedovoľuje tento nápoj alebo pokrm. Moja náchylnosť k ješitnosti, moja momentálna nálada, moje sebectvo môžu však byť silnejšie.

Určité dni sa cítim priam unášaný veľkomyseľnosťou a som schopný každého odriekania, inokedy môžem byť úplne pod mocou zla. Sv. Pavol hovorí: "Robím, čo nechápem: veď to, čo chcem, nekonám, ale čo nenávidím, to robím" (Rim 7, 19). Moja bytosť je rozpoltená. Vášne neposlúchajú len tak bez ničoho, to čo chcem. Cítim, ako ma moje vášne, moje sklony, môj rozum, moje chcenie a každá sila môjho bytia chcú strhnúť na svoju stranu. Každá sila chce byť svojím spôsobom slobodná. Som ako človek, ktorý má dve duše. Ako by som potom nemal byť striedavo otrokom tej sily, ktorá práve získala prevahu? A to tým skôr, keď moje okolie podporuje práve nižšie pudy. Hriech poškodil dielo, ktoré na úsvite vyšlo z ruky Stvoriteľa. Moja sloboda je spútavaná sebeckými sklonmi.

"Ale ja som telesný, zapredaný hriechu" (Rim 7, 14). b/Kristus prichádza ako náš osloboditeľ

Boh poslal svojho Syna, aby nás oslobodil z tohoto otroctva a vyliečil z rozpoltenia našej bytosti. Ježiš súhlasil s tým, aby bol zdrvený na dreve kríža. Jeho božská Krv odstraňuje z nás hriech, obnovuje v nás Boží pokoj a umožňuje nám znovudobytie slobody. V evanjeliu nás Kristus učí odpútavať sa od rôznych zväzkov egoizmu. Predovšetkým Kázňou na vrchu nás vyzýva, aby sme od základu zmenili svoj postoj k svetu, k ľuďom, k sebe a k Bohu. Nabáda nás k pokániu, t. j. ku zmene nášho ľudského zmýšľania podľa jeho myslenia, konania a života.

c/Pokánie, zdroj slobody

Pokánie začína vnútorným postojom, ktorý odpovedá na lásku dávanú Bohom. Tento vnútorný postoj sa prejavuje všestranným odriekaním voči sklonom, samoľúbosti, sebectvu v každodennom živote. Snaží sa namiesto egoistického a prospechárskeho spôsobu konania zaviesť nový spôsob myslenia, života a konania, ktorý sa orientuje na evanjelium. Človek, ktorý nasleduje tento ideál a zbavuje sa samoľúbosti, objaví pravý svet vecí a ľudí v ich usporiadaní a ich kráse, ktorú dostali od Boha. Stane sa slobodným.

2. František, slobodný človek

Kto u neho neobdivuje sviežosť, slobodu, ktorú od začiatku svojho obrátenia až do konca svojho života vyžaruje? Veľkodušne prijal oslobodenie, prinesené Kristom. A za akú cenu! Dokázal svoj život dokonale stvárniť podľa evanjelia. Začal tým, že všetko svoje bohatstvo vrátil späť do rúk svojho otca. Po tomto

 

54

55

odľahčení už nič nebrzdilo jeho rozvoj a môže z celej duše ospevovať svoju slobodu (1 Cel 16).

Zrieka sa sám seba, chce byť posledným zo všetkých, nemá však žiadne zábrany pred veľkými v Cirkvi a vo svete. Stretáva sa s nimi úplne slobodne. Pápež zakázal zakladať nové rehole. František mu však hovorí so slobodou Božieho dieťaťa, že nechce žiadnu starú rehoľu, a dosahuje potvrdenie svojho vlastného ideálu. Ide bez zbrane a moci k egyptskému sultánovi. Sultán plný obdivu k takémuto človeku, chce ho zahrnúť darmi a dovoľuje mu nerušenú slobodu pohybu na svojom území. Kráľ Otto IV. tiahne na svojej ceste do Ríma s veľkým sprievodom okolo Rivo Torta; František sa stiahne so svojimi bratmi do chyže, iba jedného poveruje, aby išiel na cestu, kadiaľ pôjde sprievod a upozornil nového kráľa, že každá ľudská sláva je krehká a že ani jeho nepotrvá dlho (1 Cel 43). František je slobodný. Moc veľkých na neho príliš nepôsobí. Píše hlavám štátov, upozorňuje ich na ich súkromný súd pred Bohom, napomína ich ku kresťanskému životu a predovšetkým k úcte voči Telu Kristovmu v Eucharistii.

Nič si neponechal z bohatstva tohto sveta. A tak sa mu premieňa na rebrík, po ktorom stúpa k Bohu. Káže vtákom, krotí vlka, zvieratá ho počúvajú a prejavujú svoju lásku. František znovu našiel niečo z jednoty prvých ľudí v raji.

Bol snáď človekom, ktorý bol najprísnejší k sebe samému, bol však tiež najslobodnejším.

II. Radosť je plodom chudoby

1. František, svätec radosti

Jeho povolanie je prežiarené radosťou. Videli sme, ako sa vo všetkom prejavoval spevom. Už prvé Kristovo volanie prijal s vnútornou radosťou. "Od tej chvíle bol plný takej radosti, že ju nedokázal ovládnuť a tak, hoci nechcel, stal sa ľuďom nápadný" (1 Cel 7).

Pre jeho veselosť myslia si jeho priatelia, že čoskoro bude mať nevestu. Po celý svoj život zostane verný tejto radosťi. "Svätec sa snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie ducha i olej radosti. Starostlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby" (2 Cel 125). Tak zostával neotrasený a veselej mysle a svojmu Pánovi spieva radostné piesne (1 Cel 93).

Jeho spoločníci uvádzajú nám ako jednu z jeho najväčších starostí: uchovať vo všetkom duchovnú radosť (Zrkadlo dokonalosti 95).

Keď kázal pokánie, nešetril žiadnu triedu poslucháčov (1 Cel 36), ale robil to s veľkou horlivosťou ducha a s radostnou mysľou (1 Cel 23).

Ľud bol uchvátený obdivom a s radosťou sa zaväzoval ku zmene životného štýlu. František si uchoval radosť i v bolestiach duše a tela. Je "svätcom dokonalej radosti". "Jeho srdce plesalo v Pánovi, pretože napriek slabosti a vysileniu svojho

tela bol stále ešte schopný uniesť pre Pána všetky svoje námahy a trpkosti (Legenda troch druhov 22).

Často sa zabúda, že svoju najkrajšiu a najradostnejšiu pieseň, Pieseň brata slnka, zložil, keď už bol slepý a bolesti očí mu spôsobovali nesmierne útrapy. Keď sa blížila sestra smrť, dal si znova spievať túto pieseň, a pripojil ako pozdrav smrti ešte slohu na sestru smrť. Keď brat Eliáš namietal, že takúto prípravu na smrť by si mohol niekto zle vysvetľovať, odpovedá mu: "Brat môj, ponechaj ma v radosti Pána - nechaj ma spievať jeho chválu a znášať slabosti. Veď skrze milosť Ducha Svätého som tak pevne spojený s Pánom, že by som sa mohol pre jeho milosrdenstvo vrhnúť do náruče Najvyššieho" (Legenda troch druhov 121).

2. Zmysel takejto radosti

Musíme bližšie preskúmať tento jedinečný dar. a/Svojráznosť jeho radosti

Kto by nepoznal Božieho speváčika, trubadúra, básnika, priateľa baránkov, ospevovateľa prírody? Tieto obrazy by však mohli zahaliť pravý obsah jeho radosti, budiť zdanie, že radosť je len výrazom šťastného temperamentu, sklonu k radosti, dobrej nálady vo všetkom. Iste, František mal radostnú povahu, sklon k radosti,  vo väzení v Perugii zvíťazila jeho radostnosť nad smútkom a zdvihol tiež skľúčenú morálku svojich spoluväzňov (Legenda troch druhov 4). Ale po jeho obrátení mení sa obsah jeho radostnosti na nadprirodzenú.

Pozrime sa znovu na vyššie uvedené texty: Hovoria o duchovnej radosti, o radosti v Pánovi, pretože je s ním spojený, pretože je Bohom milovaný. Tento duševný stav vysvetľuje František v jednej rade bratom zreteľnejšie:

"Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť- ale potom sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu opäť vráti radosť zo spásy" (2 Cel 125).

Jeho radosť teda pramení z istoty, že je Bohom milovaný a jeho Synom vykúpený. Je prirodzeným prejavom jeho srdca, pre ktorého každé ráno znamená oslobodenie a je novým krokom na ceste lásky k Otcovi. Preto videl v smútku a zatrpknutosti následok hriechu. Jednému spoločníkovi, ktorý mal zachmúrenú a smutnú tvár, povedal: "Nepatrí sa, aby sa Boží služobník ukazoval ľuďom smutný a zarmútený. Má byť vždy radostnej mysle. Svoje poklesky ľutuj vo svojej cele -plakať a vzdychať máš pred Bohom. Keď si medzi bratmi, netrúchli a buď radostný, ako sú ostatní" (2 Cel 128). Melanchóliu nazýval "babylonským zlom", ktoré spôsobuje satanovi radosť.

Františkova radosť je spevom duše, ktorá žije v stave milosti a priateľstva s Bohom.

b/Dôvod jeho radosti

Všimnime si, ako je jeho radosť od samého začiatku obrátenia úzko spätá s chudobou. Assiská mládež predpokladá, že myslí na nevestu a preto je veselý.

On odpovedá: "Áno, privediem si ju, a to ušľachtilejšiu a spanilejšiu, než ste kedy videli. Takú, ktorá by krásou bola pred ostatnými a ktorej múdrosť by bola neprekonateľná" (1 Cel 7). Touto nevestou je pani chudoba.

Túto nevestu odporúča tiež svojím bratom: "V chudobe zakúšali veľkú radosť, pretože ich duša sa rozvila v Pánovi a nič v nich nemohlo zakaliť ich šťastný pokoj" (Legenda troch druhov 45).

"Bratia sa veľmi tešili, keď nevideli ani nemali nič, čo by im mohlo pripraviť márnivú alebo telesnú radosť. Preto sa začali dôverne zoznamovať so svätou chudobou. A pretože sa napriek nedostatku veci cítili plní útechy, rozhodli sa, že sa jej budú vždy a všade držať.

Zbavení všetkých starostí o pozemské veci, plní radosti z Božej útechy, urobili si pevné predsavzatie, že sa nedajú zastrašiť žiadnou núdzou ani pokušením a že ich z obety chudoby nesmie nič vytrhnúť" (1 Cel 35).

Všimnime si dobre tieto texty. Život chudoby môže vyústiť do radosti. Evanjeliová chudoba nás nesie do Božej náruče a Božieho objatia. Keď v živote nie je už nič iné, len Boh, potom sa tento život zmení v blaženú pieseň.

3. František si praje mať z bratov hlásateľov radosti

"A kdekoľvek bratia sú, alebo keď sa niekde stretnú, nech sa navzájom v duchu ctia a vážia a sú jeden k druhému pohostinní bez reptania. Nech sa tiež bratia chránia, aby sa navonok neukazovali zarmútení a zachmúrení ako pokrytci, skôr nech sa javia veselí, milí, ako sa patrí na ľudí, ktorí sa radujú v Pánovi" (Nepotvrdená regula 7).

František chce, aby "na svojich púťach svetom kázali a spievali chválu Božiu". Chce, aby po kázaní "ako trubadúri spievali s ľudom chválu Božiu" (Zrkadlo dokonalosti 100).

Patrí teda k františkánskemu povolaniu učiť svet úsmevu tým, že mu ukážeme, že chudoba je zdrojom nevyčerpateľnej radosti.

III. Radosť v kajúcom svetskom ráde

Čo keby sa dnes vrátil sv. František? Odpoveď na túto otázku je zmyslom Františkánskeho svetského rádu. Chce teda jeho slobodu a jeho radosť preložiť do reči dvadsiateho storočia. "Kajúci rád", to na prvý pohľad odstrašuje. Musíme sa však učiť chápať, že pokánie znamená slobodu a radosť. Vo svetle evanjelia nemôže toto označenie zastarať, zovšednieť alebo sa zúžiť. V označení spoznávame vysoký cieľ tohto rádu, vytvoriť z Assiských kajúcnikov výrečných svedkov oslobodeného sveta (pórov. Reg 7).

"Ako svedkovia dobier, ktoré očakávame, a zaviazaní nadobudnúť si čistotu srdca, ako to vyžaduje ich povolanie, majú sa uvoľniť pre lásku k Bohu a k bratom a sestrám" (Reg 12).Ako poslovia dokonalej radosti nech sa za všetkých okolností snažia prinášať druhým radosť a nádej" (Reg 19).

Náš život má teda dokazovať, že chudoba je zdrojom slobody a radosti. Nie je potrebné, aby sme sa zriekali každej svetskej radosti, musíme jej však dať pravý zmysel. Nezáviďme druhým radosť. Nesťažujme si a nezazerajme na svetské radovánky, skôr ukážme cestu k pravej radosti prostredníctvom slobodného a prostého života.

Odporúčané čítanie: Lk 2, 8-20; 2 Cel 125

Svätec svojich bratov často uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom proti nástrahám a lestiam zlého ducha. Hovorieval totiž: "Diabol najviac jasá, keď môže Božiemu služobníkovi vyrvať radosť ducha. Nosí so sebou prach a ako chce, hádže ho do záhybov svedomia, aby pošpinil čistotu svedomia a rýdzosť života. Ak je však srdce naplnené duchovnou radosťou, márne strieka had svoj jed. Zlí duchovia nezmôžu proti Kristovmu služobníkovi nič, keď ho zastihnú plného svätej radostnosti. Ak je však myseľ malátna, bez útechy a smutná, ľahko sa stane korisťou smútku alebo márnych radovánok."

Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si "pomazanie ducha i olej radosti". Obozretne sa vystríhal skľúčenosti, akoby to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovorieval totiž: "Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, kým sa mu zas nevráti radosť zo spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, trudnomyseľnosti, usadí sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdce nahlodá akoby hrdzou, ak nebude veľmi skoro zmyté slzami."

(2 Cel 125)

Rozhodnutie: Snažiť sa usmievať i napriek každodenným ťažkostiam, námahe a neúspechu. Obdarúvavajme tiež svoje okolie úsmevom.

 

12. lekcia        PROFESIA

"Až skončí skúšobný rok, môže byť prijatý k poslušnosti a sľúbi, že bude tento život a regulu trvalé zachovávať. A podľa príkazu pána pápeža nebude smieť žiadnym spôsobom z tohto rádu vystúpiť, pretože podľa svätého evanjelia, nikto, kto položí ruku na pluh a pozerá naspäť, nieje súci pre Božie kráľovstvo" (Potvrdená regula 2). "A zaprisahám všetkých a bozkávam ich nohy, aby tento rád života zo srdca milovali, zachovávali a dodržiavali" (Nepotvrdená regula 24). "A ktokoľvek to zachová, nech je naplnený v nebi požehnaním najvyššieho Otca a na zemi požehnaním jeho milovaného Syna a najsvätejšieho Ducha Utešiteľa, všetkými nebeskými zástupmi a všetkými svätými. Aja, František, váš maličký brat a služobník, uisťujem vás, ako len môžem, svojím srdcom i svojimi slovami o tomto najsvätejšom požehnaní" (Záveť 13).

Po celý rok sme chodili ku sv. Františkovi do školy kresťanskej dokonalosti. Teraz sa chceme navždy zaviazať k tomuto evanjeliovému životnému ideálu.

ROZHODUJÚCI KROK

Na začiatku noviciátu sme boli vyzvaní, aby sme si obliekli nového človeka. Tento "nový človek" je Kristus. Aby sme dokončili pripodobnenie sa Kristovi, dal nám Boh vo Františkovi vodcu, ktorý sa osvedčuje ako dokonalý nasledovník Kristov.

"Bol právom nazvaný druhým Kristom, pretože sa spoločníkom svojich súčasníkov i budúcim storočiam javil ako Kristus, ktorý znovu ožil" (Pius XI.).

Prišiel okamih dôležitého rozhodnutia. Sme rozhodnutí zložiť profesiu? Je dôležité zvážiť ako dosah, tak i milosť tohoto záväzku. Úlohou tejto poslednej lekcie je pochopiť význam profesie.

 

 Čo je to profesia?

1.  Je osobný záväzok

a/Čestné slovo      Profesia dáva slobodnú odpoveď na Božie pozvanie ísť v šľapajách Božieho Syna v škole sv. Františka. Toto rozhodnutie v nás dozrievalo počas kandidatúry a noviciátu. Nech je to s plnou vážnosťou. Profesia je úkonom odovzdania sa. Dávame svoje slovo, že sa budeme usilovať o evanjeliovú dokonalosť; dávame svoje slovo pred Bohom a ku cti jeho Matky, sv. Františka a všetkých svätých. Toto čestné slovo je prijaté v mene Cirkvi právoplatným predstaveným. Tak má oficiálny charakter a nejde iba o nejaký intenzívnejší výraz súkromnej zbožnosti.Je to  Záväzok k celistvému kresťanskému životu.

 profesia je obnovou krstného sľubu a zasvätením seba. Kresťan žijúci vo svete sľubuje, že použije zvlášť prispôsobené prostriedky k tomu, aby žil podľa evanjelia a stále užšie sa spájal s Kristom.

Profesia rozvádza krstný úkon a berie vážnejšie jeho zasvätenie. V krste vzal Boh človeka do svojho vlastníctva; pri profesii dávame k tomuto ako zrelí ľudia obnovený súhlas. O dokonalosť sa usilujeme vo františkánskom duchu. Kristus povolal všetkých ku svätosti: "Buďte dokonalí, ako váš nebeský Otec je dokonalý" (Mt 5, 48). Táto všeobecná Kristova výzva je určená terciárom ustanoveniami Reguly a stanov. Profesia si vynucuje utváranie života podľa evanjelia. Náš kurz chcel načrtnúť jeho hlavné línie.

2. Sľuby utvárajú nové miesto v Cirkvi

a/ Člen Františkánskeho svetského rádu zostáva laikom

Neopúšťa svoje miesto vo svete, ku ktorému sa cíti Bohom povolaný. Nestáva sa kláštorným rehoľníkom. Musí plniť svoje svetské záväzky - rodina, povolanie, kultúra, voľný čas atď. v duchu evanjeliových rád.

b/ Zaujíma v Cirkvi nové miesto

Profesia začleňuje do spoločenstva, pripája k cirkevnej inštitúcii. Je odovzdaním sa Bohu a kresťan sa týmto verejným úkonom zbožnosti užšie spája s Kristom v jeho tajomnom tele.

V dôsledku toho priznáva Cirkev celému jeho životu novú hodnotu. Jeho život má silnejšie zameranie k Bohu a k nebu. Je v trvalej službe pre spásu ľudí.

3. Profesia je zdrojom milosti

Dáva právo na duchovné plody františkánskej rodiny. Ešte stále veľmi mnoho ľudí považuje za dôležitú len  túto skutočnosť a zabúdajú, že profesia už svojou povahou je zdrojom milosti.

a/ Milosť je už samotný úkon profesie

Pretože je znamením zvláštnej pozornosti zo strany Božej. Boh, ktorý nás chce pevnejšie včleniť do svojho tajomného tela, dáva silu k rozhodnému záväzku na ceste k evanjeliovej dokonalosti.

b/ Znamená v nás rozmnoženie lásky

Pretože sa skladá uvedomele a po zodpovednej príprave, je profesia povznášajúcim úkonom lásky k Bohu. Táto naša odpoveď na volanie Pána posilňuje náš nadprirodzený život, priateľstvo s Bohom,  obrady a sprievodné modlitby ozrejmujú úmysel Cirkvi, schvaľujúcej sľub svojho dieťaťa a modliacej sa za jeho splnenie.

Profesia sa stáva životným programom, totiž františkánsky spôsob života zasahuje do denného života i do služby Bohu. Jeho splnenie vyžaduje každodenné úsilie o vernosť Kristovi. Profesiou nezostáva človek sám; Kristus mu dáva svoje svetlo, svoju silu a svoju radosť:

Svoje svetlo: aby získal františkánsky svetonázor a posudzoval všetky životné podmienky podľa evanjelia.

Svoju silu: aby smelo vykročil k činu a realizoval potrebné odriekania.

Svoju radosť: aby získal zvláštnu milosť, v každodenných ťažkostiach zostať pokojný a rozvážny.

Nemodlil sa Kristus ku svojmu nebeskému Otcovi vlastne len o to, aby udelil učeníkom jeho radosť v plnej miere? (Jn 17,13)

Teraz rozumieme zapáleným slovám sv. Františka: "Moji milí bratia, moji na veky požehnaní synovia: Počúvajte ma, počúvajte hlas svojho otca. Veľké veci sme sľúbili, väčšie sú sľúbené nám. Zachovávajme tieto, túžme po tamtých. Rozkoš je krátka, trest večný. Utrpenie nepatrné, sláva nekonečná. Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených - a všetkým bude odplatené."

II. Udomácnenie sa vo františkánskej rodine

1. Skutočná spolupatričnosť

Profesia pečatí vstup do františkánskej rodiny. Neuskutočňuje sa vedľajšou bránou. Nejde tiež o nejaké vyznamenanie a tiež nie iba o účasť na zásluhách a modlitbách celého rádu. Pápeži vyslovili a potvrdili, že členovia tohto rádu patria k františkánskej rodine tak skutočne, ako členovia prvého a druhého rádu. Keď hovoria o svätom Františkovi, nazývajú ho "náš svätý otec František".

2. Úloha svetských františkánov vo františkánskej rodine

a/Postavenie

Františkánsky tretí rád sa zrodil zo srdca Serafínskeho otca. V rámci tejto františkánskej rodiny má svoje zvláštne miesto Františkánsky svetský rád (Reg 2). Bez neho by tak nevyžarovalo evanjeliové posolstvo svätého Františka do sveta, ktorý ho tak veľmi potrebuje; v každom prípade by nemalo túto silu živého svedectva.

b/Úloha

Bratia prvého rádu sa snažia spojiť rozjímavý život so životom aktívnym. V druhom ráde sa klarisky oddávajú rozjímavej modlitbe a obetavému životu ďaleko od sveta. Terciári majú úlohu nemenej záslužnú, nemenej ťažkú: vnášať do sveta evanjeliové svedectvo kresťanského života františkánskym spôsobom.

 

3. Práva a povinnosti

Na základe "rodinného práva" majú účasť na všetkých duchovných plodoch františkánskeho spoločenstva (omše, modlitby, obety, odpustky...). Ak veľa dostávajú, musia sa tiež aktívne podieľať na spáse sveta svojimi modlitbami a zásluhami.

III. Obrady profesie

Cirkvou ustanovené obrady profesie ukazujú oficiálne vnútornú povahu budúceho záväzku. Po evanjeliu sa kňaz pýta novica: "Čo žiadaš?" Po odpovedi a po kázni zaspieva hymnus: Duchu Svätý, príď z neba. Potom nasleduje samotná profesia.

"Ľudská spoločnosť naliehavo potrebuje tohto ducha nielen pre svoj pokoj, šťastie, blaho, ale v určitom zmysle dokonca aj pre svoju existenciu. Na vás, sestry a bratia sv. Františka, ktorí žijete vo svete, spočíva úloha, aby ste ho vyžarovali. To je naším najvrúcnejším prianím" (Pius XII. - 20. 9. 1945).

"SĽUBUJEM". Cirkevná autorita môže vylúčiť alebo dišpenzovať, človek však nemá podľa vlastného úsudku ustupovať od daného sľubu (viď Reg 23). Profesia je svojou povahou trvalý záväzok (Reg 23).

So slávnostným dojatím odpovedá Cirkev na záväzok kresťana: "V mene Cirkvi potvrdzujem tvoje sľuby," hovorí kňaz.

Nasledujú prosby veriacich. Po prijímaní sa spieva buď Magnifikat alebo Tedeum. Potom kňaz odovzdá na pamiatku prijatých záväzkov nejaký symbol, napr. medailónik alebo kríž, a udelí slávnostne požehnanie.

Odporúčané čítanie: Jn 17, 6-19; 2 Cel 203.

Nikto by asi nedokázal vypovedať, aký vzdialený bol František tomu, aby sa chválil niečím iným ako Pánovým krížom. Len tomu to bolo dané poznať, komu jedinému bolo možné kríž na sebe skusovať. Lebo aj keby sme to do istej miery pociťovali v sebe ako on, nestačili by slová. Asi preto sa to muselo na jeho tele prejaviť stigmami, pretože sa to nedalo vypovedať. Kde chýbajú slová, je najlepšie mlčať, a kde neexistuje vhodný výraz, lepšie je nechať hovoriť vec samu.

Len to môže byť ľuďom z tohto tajomstva zverené: Prečo totiž sa toto tajomstvo na svätcovi zjavilo -pokiaľ nám to on sám povedal. A iste bude za pravdovravného uznaný ten, ktorému je svedkom prirodzenosť, zákon i milosť.

(2 Cel 203)

Rozhodnutie: Počas tohto posledného mesiaca sa budeme viac venovať modlitbe a už dopredu prežívať svoju odovzdanosť Bohu zvýšenou vernosťou v plnení stavovských povinností a v službe blížnemu.